Pavol Dobšinský - Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery

Visievajú v izbách ľudu zo stropu (z povale) ponad stôl zo železa kuté štvorhranné svietniky (svetáre) – ač vytískajú jich z tohto prestolu už petrolejové lampy. V tulejkách týchto svietnikov a takže v krátkych sem i tam do stien vrazených tulejkách (duté železné valčeky na vloženie sviece) horia sviece, v tom dave svadby len mdlo a zhasínavo. Aby však mladému páru i teraz i žatým svetla (života) neubývalo, horia pred nim v dvojramennom svietniku sviece na stole. A veru podoba týchto svietnikov alebo aj sviec, doma liatych, nutí mladuchu, za jejž najväčšiu cnosť pri svadbe i krem toho hanblivosť a stydlivosť pokladaná býva, by zastierala oči. Lebo veru podoba táto nič menej a nič viac nepredstavuje jako chlapčoka milka (amora), „tak jak ho Pán Boh na svet dal.“ Za toto svetlo dávajú záslonu (zásteru), by tú podobu pred druhými ukryli.

Po hudbe prídu pred mladuchudružice a spievajú jej piesne na rozlučné s pannenstvom i s tovaryšstvom dosiaľnym dievčienskym i s domom rodičovským; potom mladémutiež na rozlúčku s mládenstvom. Keď mladucha rozžialila sa pri týchto zádumčivých piesničkách, začnú veselšie spievať družbovi, jakoby sem pre mladú bol došiel nemajúc ani sedla ani stremeny na koni, len z koprivy koreny – a narážajú tiež na jeho skoré oženenie sa. Mladá, mladý i družba odmieňajú sa jim koláčmi, ovocím, orechmi; ktoré obyčajne pred sebou nachystané majú, a tanier aby nimi tak naplnený bol, žeby nôž lebo vidlička do prostred postavená zastala a zásoba presypovala sa.

Po speve družíc dávajú obed či vlastne večeru na stôl, všetkým činom a poriadkom jak sme to už pri začiatku svadby opísali. Vonku medzitým i statok i pohoničov opatrili a títo už zapriahajú znovu; bo už aj rúcho nevestino – periny a malovanú truhlu, v nejž háby (šatstvo) zavrené [4] Niekde pre rúcho či veno nevestino chodia pred začiatkom svadby. Široká čiže rúšnica chodí preň v spolku žien a pri speve na okrášlených vozoch i statku odvezú ho, i posteľ vopred vystelú v budúcej komore nevestinej, kam susedia prichodia hľadieť ho – a obdivovať. – na vozy naložili. Domáci ale podarovali pohoničov pestrými šatkami, niekde i stužkami, a pouväzovali jich koňom u hrivy na kantáre alebo volom na rohy, kde totiž – nemajúc kone – zvlášte pre rúcho prišli na voloch.

Tam dnu po ukončenom obede a modlitbe starejšieho ešte hostia nevstávajú zpoza stolov, čože je teda? Najprv ďakuje mladý za mladú jej rodičom, že mu ju vychovali a za vernú ženu dali, sľubuje pekne nažívať a nakladať s ňou a porúča sa jim i celej novej rodine za syna a priateľa. Za ním ďakuje a odberá sa mladá. Číta najviac sama alebo číta miesto nej družba asi takto stereotypné veršíky:

Už iste rozplakali sa s mladou i družice i rodičia a títo ledva stačili dcéru objať a pobozkať; bo hostia s hrmotom povstávali a poberajú sa, družba zvolal: „hudci hrajte!“ a vedie mladuchu von k vozu, na ktorý tí z novej rodiny vysadia ju a so širokou posadajú si k nej. Na druhé vozy sadnú ktorí môžu, a spolu s novými, „s mladou poslanými priateľmi“ tvoria sprievod mladuchin, na jehož čele zase jazdí mladý i s družbom. Neidú rovno do domu, ale raz alebo i do tretieho razu prebehnú dedinu na zdĺž, až konečne obráťa oje na dvor ženíchov.

Keď mladuchu von z dediny na druhú, tretiu dedinu vezú, pripravení sú už na to, že jich na konci domácej i každej dediny „zareťazia,“ t. j. mládež tu pretiahne reťaz krížom pres cestu a nepustí sprievod, kým nevymenia si „poctivú krásu“ koláčmi, nápojom alebo peniazmi na nápoj.

Po čas vozenia mladej ženské temer nepretržene vyspevujú. Majú k tomu príhodné, veselé prostonárodnie piesne, nie bez humoru, na pr. (pri dochádzaní na dvor):

Ostatne kdekoľvek v prítomnom spise piesne ľudu pripomínam a neuvádzam, robím to za jedno preto, že jich je mnoho, za druhé preto, že v Zpievankach od J. Kollára vydaných a v Sborníkoch Matice Slovenskej nalezajú sa.

Dovezenú mladuchu skladá z voza sám mladý; ona zostupuje na prichystaný k vozu a vrecom zastretý stolček, by vraj tak sypaly sa deti (ľahko rodila) jako z vreca (z mecha). Ženích vedie si ju do domu, na jehož prahu čakajú jich rodičia a na uvítanie podá jim matka mädu, by jim sladké bolo spolužitie. Široká a družice vovedú mladuchu do komory, k jej tam složenému rúchu. Ostatní hostia hrnú sa do izby, kde už domáci starejší prijíma jich zpoza vrch stola a tých z domu mladej došlých pousadzujú i všetkým činom tak častujú, jak opísali sme už toto posedenie a hodovanie pri tých, čo odtiaľto chodili pre mladú.

Hneď však jako títo príchodzí zasadli, predvedie mladuchu družba a od neho prijíma ju pohoničdo prvého tanca. Právo tohto prvého tanca s dovezenou mladuchou jemu výlučne náleží, prečo aj za pohoničov k dovozu mladuchy vyberaní bývajú čo prednejší údovia rodiny a muži lebo mládenci švarní, tanečníci dobrí. Za tím potancujú si s ňou druhí tu domáci svadbiari, až by usadili ju zase medzi mladého i družbu za stôl, kde ona vytrvá až do konca výš podotknutého častovania a hodovania, až by po ňom vyvolali ju zase do tanca, kde už prvý tancuje s ňou mladý alebo i družba.