Morgan Rice - Pochod Kráľov

Thor naraz pocítil vlnu tepla, stúpajúca jeho telom a svoju energiu, ktorá sa začala aktivovať. Bezmyšlienkovite zdvihol jednu ruku dlaňou k strážnym a namieril svoju silu proti nim.

Potom udivene sledoval, ako sa všetci zastavili uprostred kroku a ako primrznutý zostali stáť len jediný meter od neho. Jeho sila, čokoľvek bola zač, z neho teraz prúdila von a držala stráž v kliešťach.

"Ako sa opovažuješ sem vkročiť aj s tou svojou mágiou, chlapče!" Rokričal sa Brom, najvyšší z kráľových generálov a bleskurýchlo vytasil svoj meč. "To ti jeden pokus o zabitie nášho kráľa nestačil?"

Brom vykročil s vytaseným mečom smerom k Thorovi, ale ten zrazu pocítil zmenu v toku svojej energie. Objavilo sa tam niečo nové, silnejšie než to, čo poznal predtým. Jednoducho zavrel oči a sústredil sa. Okamžite pocítil energiu Bromovho meča, jeho tvar, kov, z ktorého bol ukovaný a nejakým prazvláštnym spôsobom sa jeho energia zjednotila s mečom. Svojim vnútorným zrakom potom prikázal meču, aby sa zastavil.

Brom zamrzol na mieste a vydesene vyvalil oči.

"Argon!" Otočil Brom hlavu a kričal o poznanie menej sebavedomým hlasom. "Okamžite toto čarodejníctvo zastav! Zastav toho chlapca!"

Argon vystúpil z davu a pomaly si spustil kapucňu z hlavy na ramená. Potom sa na Thora planúcimi očami uprene zadíval.

"Nevidím žiadny dôvod, prečo by som ho mal zastavovať," povedal potom. "Neprišiel sem, aby ubližoval."

"Zbláznil si sa? Skoro zabil nášho kráľa!"

"To je to, čo si myslíš ty, " povedal Argon. "Ale nie to, čo vidím ja."

"Nechajte ho byť," ozval sa zatemnený, hlboký hlas.

Všetci sa otočili k MacGilovi, ktorý sa s ťažkosťami na posteli posadil. Malátne sa rozhliadol okolo. Rozprávanie pre neho bolo očividne krajne vysiľujúce.

"Chcem s chlapcom hovoriť," povedal MacGil. "Osamote. Všetci von."

"Môj kráľ, " povedal Brom. "Naozaj myslíš, že je to bezpečné? Len ty a ten chlapec osamote?"

Thora všetci necháte na pokoji," odpovedal MacGil. "A teraz nás nechajte. Všetci. Moju rodinu z toho nevynímajúc."

Miestnosť zahalilo zarazené ticho. Všetci sa po sebe vzájomne pozerali a očividne si neboli istí, či majú poslúchnuť. Thor stál ako primrznutý na svojom mieste a čakal, čo sa bude diať.

Jeden za druhým sa potom začali všetci, aj kráľovská rodina, trúsiť von z miestnosti. Dokonca aj Krohn nakoniec poslušne odišiel s Reeceom. Komnata, ktorá bola ešte pred niekoľkými málo momentmi preplnená na prasknutie, náhle zívala prázdnotou.

Dvere sa zavreli. Vo vzniknutom tichu tú ostali len Thor a MacGil. Bolo ťažké tomu uveriť. Vidieť kráľa takto bledého a v strašných bolestiach, zraňovalo Thora viac, než by to bol čakal. Nevedel prečo, ale mal pocit, ako by on sám ležal na tej posteli a umieral. Viac ako čokoľvek iné si želal, aby bol kráľ zase v poriadku.

"Poď sem, môj chlapče, " povedal MacGil slabým chrapľavým hlasom, ktorý bol jednoduchým tieňom toho, čo od MacGila počúvali predtým.

Thor sklonil hlavu a ponáhľal sa ku kráľovej posteli, kde pokľakol. MacGil natiahol roztrasenú ruku, Thor ju uchopil a pobozkal.

Potom sa pozrel kráľovi do tváre a zbadal na jeho tvári slabý úsmev. Na svoje prekvapenie pocítil na vlastných lícach horúce slzy.

"Môj pane, " začal Thor unáhlene, pretože už nedokázal svoje slová držať vo vnútri, "Prosím, ver mi. Ja som ťa neotrávil. Videl som celý ten plán vo svojom sne. Vďaka nejakej sile, ktorú sám dobre nepoznám. Jediné, čo som chcel, bolo varovať ťa. Prosím, musíš mi veriť … "

MacGil zodvihol ruku a Thor okamžite zmĺkol.

"Mýlil som sa v tebe, " povedal kráľ. "Bolo potrebné, aby ma dobodal iný muž. Až potom mi došlo, že to nie si ty, kto mi usiluje o život. Ty si sa len snažil ma zachrániť. Odpusť mi. Bol si verný. Možno jediný verný člen celého dvora."

"Prial by som si, aby som sa mýlil, " povedal Thor. "Prial by som si, aby si bol v bezpečí. Aby moje sny boli len ilúzie a na teba nikto nespáchal žiadny atentát. Možno som sa predsa len mýlil. Možno to prežiješ."

MacGil ale pokrútil hlavou. "Môj čas nadišiel, " povedal Thorovi.

Chlapec preglgol. Dúfal, že to nie je pravda, ale cítil niečo iné.

"Vieš, kto urobil tú strašnú vec, môj pane?" Položil Thor konečne otázku, ktorá ho pálila od tej doby, kedy sa mu zdal ten sen. Nedokázal pochopiť, kto by mohol chcieť kráľa zabiť a prečo.

MacGil sa pozrel na strop a niekoľkokrát namáhavo zažmurkal.

"Videl som jeho tvár. Je to tvár, ktorú dobre poznám. Ale z nejakého dôvodu ju nedokážem priradiť ku konkrétnemu menu."

Potom sa otočil a pozrel na Thora.

"Na tom teraz nezáleží. Môj čas nadišiel. Nech to bolo jeho rukou, alebo snáď rukou niekoho iného, ​​koniec bude rovnaký tak ako tak. Na čom teraz záleží ... " povedal a uchopil Thorovo zápästie silou, ktorá chlapca prekvapila, " je to, čo sa stane potom až odídem. Naše kráľovstvo zostane bez kráľa."

MacGil sa zadíval na Thora s vážnosťou, ktorej Thor vôbec nerozumel. Nechápal presne o čom to hovorí, alebo či to nie je zároveň aj požiadavka. Chcel sa opýtať, ale videl, ako ťažké pre kráľa je znovu chytiť dych a tak sa rozhodol ho v jeho reči neprerušovať.

"Argon o tebe hovoril pravdu, " povedal MacGil a pomaly uvoľnil zovretie. "Tvoj osud je ďaleko väčší ako ten môj."

Thor pri tých slovách pocítil mravčenie v celom tele. Jeho osud? Väčší ako kráľov? Už len predstava, že sa kráľ o ňom radil s Argonom bola viac, než by si kedy dokázal predstaviť. Čo mohla znamenať veta, že jeho osud je väčší ako MacGilov? Nezačal kráľ vo svojich posledných chvíľach blúzniť?

"Vybral som si ťa ... prijal som ťa do svojej rodiny z určitého dôvodu. Vieš aký je ten dôvod?"

Thor pokrútil hlavou a snažil sa nedať príliš okato najavo, ako veľmi ten dôvod chce poznať.

"Nerozumieš prečo som chcel, aby si tu so mnou v mojich posledných chvíľach bol iba ty sám?"

"Je mi ľúto, môj pane, " odpovedal Thor a znova pokrútil hlavou. "Ja neviem."

MacGil sa mdlo usmial a jeho oči sa začali zatvárať.

"Ďaleko odtiaľto, až za Divočinou, leží úžasný kraj. Je dokonca až za Krajinou drakov. Je to Krajina druidov. Odkiaľ pochádzala tvoja matka. Musíš sa tam vypraviť, aby si našiel odpovede."

Nato sa MacGilove oči široko otvorili. Kráľ na neho teraz pozeral s takou intenzitou, ktorá Thora takmer desila.

"Osud nášho kráľovstva na tom závisí," dodal. "Ty nie si ako ostatní. Si jedinečný. Pokiaľ úplne nepochopíš, kto si, toto kráľovstvo nikdy nezažije chvíľu oddychu."

MacGilove oči sa zavreli a jeho dych začal byť veľmi plytký. Kráľ lapal po každom novom nádychu. Zovretia jeho ruky okolo Thorovho zápästia bolo slabšie a slabšie, a Thor cítil, ako sa mu po tvári opäť kotúľajú slzy. V mysli mu vírilo všetko, čo kráľ práve povedal. Snažil sa svoje myšlienky aspoň trochu usporiadať, ale ťažko bol schopný sa sústrediť. Počul správne, čo kráľ hovoril?

MacGil začal niečo šepkať, ale bolo to tak potichu, že Thor takmer nerozumel. Naklonil sa preto bližšie a uchom sa takmer dotkol kráľových pier.

Kráľ naposledy mierne zdvihol hlavu a z posledných síl vydýchol:

"Pomsti ma."

Potom zrazu stuhol. Chvíľu tak ležal, načo sa jeho hlava pomaly naklonila do strany a s očami široko otvorenými dodýchal.

Bol mŕtvy.

"NIE!" Zakvílil Thor.

Jeho výkrik musel byť dostatočne silný, aby ho bolo počuť aj za dverami, pretože len o zlomok sekundy po tom sa dvere rozleteli dokorán a Thor počul, ako sa do miestnosti hrnú desiatky ľudí. Mal hmlistý pocit, že sa všade okolo neho zhromažďujú ostatní. Tlmene počul hradné zvony, ktoré temne a pomaly vyzváňali. Znova. A znova. Odbíjanie zvonov sa zlialo do jedného zvuku s tepom krvi v jeho vlastných spánkoch. Všetko sa ale zlievalo viac a viac. Za chvíľu už sa s ním celá miestnosť točila ako divoký vír.