Morgan Rice - Pochod Kráľov

Znovu sa pozrel, s pusou široko dokorán, na Thora.

"Neviem ako by som ti len poďakoval," povedal Merek. "Nemám tušenie, ako si to dokázal, ale čokoľvek to bolo, ktokoľvek si zač - alebo čokoľvek si zač - zachránil si mi život. Budem ti to dlhovať. A to je niečo, čo neberiem na ľahkú váhu."

"Nič mi nedlhuješ," povedal Thor.

"To teda nie," povedal Merek, priateľsky potľapkal Thora po pleci. "Odteraz si môj brat. Splatím ti svoj ​​dlh. Nejako. Raz."

Nato sa Merek otočil a ponáhľal sa otvoriť dvere od cely. Potom sa rozbehol do chodby a za výkrikov ostatných väzňov v nej zmizol.

Thor sa rozhliadol okolo, pozrel sa na omráčeného žalárnika, otvorené dvere od cely a uvedomil si, že musí tiež okamžite konať. Krik spoluväzňov stále silnel.

Thor opatrne vykročil von, rozhliadol sa do oboch strán a potom sa rozbehol opačným smerom ako Merek. Koniec koncov, oboch ich chytiť snáď nemôžu.

Thor utekal nocou neprehľadnými uličkami Kráľovho Dvora a neprestával sa diviť všetkému tomu pohybu, ktorý ho obklopoval. Ulice boli plné ľudí. Zástupy obyvateľov sa niekam rozrušene ponáhľali. Mnoho z nich nieslo pochodne, ktoré osvetľovali noc a vrhali do ich tvárí pitoreskné tiene. Zvony na vežiach hradu neprestávali vyzváňať. Vydávali hlboký zadumaný a tiahly zvuk, ktorý sa ozval vždy raz do minúty. Thor vedel, že toto môže znamenať len jedinú vec: smrť. Bol to umieráčik. A v kráľovstve bol iba jediný človek, pre ktorého by dnes v noci mohli tie zvony zvoniť. Kráľ sám.

Thorovo srdce sa rozochvelo obavami. Pred očami sa mu znova objavila dýka, ktorú predtým zahliadol vo svojom sne. Mohla to byť pravda?

Musel si byť istý, musel zistiť, čo sa stalo. Natiahol sa do davu a chytil jedného chlapca, ktorý bežal v opačnom smere než ostatní a akurát Thora míňal.

"Kam bežíš?" Naliehal naňho Thor. "Prečo všetok tento krik?"

"Čo si to nepočul?" Vykríkol chlapec rozrušene. "Kráľ umiera! Je dobodaný! Pred bránami hradu sa zišli davy a snažia sa zistiť nejaké správy. Ak je to pravda, je to hrôza pre všetkých nás. Dokážeš si to predstaviť? Kráľovstvo bez kráľa?"

Nato sa chlapec Thorovi vykrútil, otočil sa a zmizol späť do noci.

Thor stál na mieste ako primrznutý. Jeho srdce divoko bilo. Nedokázal si pripustiť udalosti, ktoré sa okolo neho odohrávali. Jeho sny, jeho predtuchy - všetko to bolo viac ako len samotná fantázia. Videl budúcnosť. Už druhýkrát. To pomyslenie ho desilo. Jeho sily sa zdali byť hlbšie, než ako si to sprvu myslel a s každým nasledujúcim dňom sa cítil silnejší a mocnejší. Ako ďaleko až toto môže zájsť?

Thor sa snažil vymyslieť, kam by sa teraz mal vydať. Podarilo sa mu síce utiecť z väzenia, ale teraz nemal potuchy, kam sa vrhnúť ďalej. Počas niekoľkých málo chvíľ po ňom určite začnú pátrať stráže a po chvíli už ho pravdepodobne bude hľadať celý Kráľov Dvor. Skutočnosť, že takto násilne utiekol ho nútila cítiť sa viac vinným než predtým. Potom ho ale napadlo, že fakt, že bol MacGil bodnutý v čase, keď bol Thor vo väzení, ho mohol očistiť. Alebo to bude vyzerať tak, že bol len súčasťou väčšieho sprisahania?

Thor sa rozhodol, že si nemôže dovoliť žiadne riskovanie. Bolo očividné, že nikoho v celom kráľovstve teraz žiadne racionálne vysvetlenia nezaujímajú, a že sú naopak všetci tak akurát lační po krvi. A on bol pravdepodobne najväčším kandidátom na to, stať sa obetným baránkom. Potreboval si nájsť nejaký úkryt, miesto, kde by mohol prečkať búrku, ktorá prichádzala a až sa preženie, pokúsiť sa očistiť svoje meno. Najbezpečnejšie miesto, kam by sa mohol vydať, leží iste ďaleko odtiaľto. Mohol by sa pokúsiť utiecť späť do svojej dediny. Alebo možno aj niekam ďalej, úplne najďalej, kam až by to šlo.

Ale Thor nechcel zvoliť tú najbezpečnejšiu cestu, to nebolo nič pre neho. Chcel zostať tu, očistiť svoje meno a udržať si svoju pozíciu v Légii. Nebol predsa žiadny zbabelec a nebude utekať. Ba čo viac, zúfalo chcel vidieť MacGila predtým, než zomrie - ak teda bol teraz ešte stále nažive. Potreboval s ním hovoriť. Pocit viny, že nedokázal atentátu zabrániť, ho napĺňal zúfalstvom. Prečo mu bolo vyjavené, že k atentátu dôjde a pritom nemohol urobiť nič, aby tomu zabránil? A prečo vo svojej vízii videl, že bude kráľ otrávený, keď bol nakoniec v skutočnosti ubodaný?

Ako tam tak stál a premýšľal, zrazu ho to trklo: Reece. Reece bol predsa ten o kom si mohol byť istý, že na neho nezavolá okamžite stráže a možno mu dokonca aj poskytne útočisko. Mal dojem, že mu Reece určite uverí. Vedel dobre, že Reece svojho otca skutočne miluje a ak bolo v niečích silách očistiť Thorovo meno, potom to bol Reece. Musel ho vyhľadať.

Thor sa dal do behu spleťou kľukatých postranných uličiek, aby sa tak čo najviac vyhol davom. Bežal priamo ku kráľovskému hradu. Vedel dobre, kde je Reeceova komnata - bola vo východnom krídle, blízko pri stene oddeľujúcej vnútorný hrad a mesto. Modlil sa, aby tam Reece teraz bol. Ak áno, možno by sa mu mohlo podariť upútať jeho pozornosť a on by mu potom mohol pomôcť nájsť cestu do hradu. Thor mal pocit, že ak bude otáľať tu v uliciach, tak ho skôr alebo neskôr niekto spozná. A ak by ho ten dav poznal teraz za takých okolností, iste by ho roztrhali na kusy.

Kľučkoval maličkými uličkami, víril za sebou prach teplej letnej noci a po určitej dobe konečne dorazil k vonkajšiemu opevneniu hradu. Pritisol sa blízko k hradbe a pokračoval ďalej pozdĺž nej, priamo pod zrakmi strážnych, ktorí stáli v sotva niekoľkometrových rozostupoch na jej vrchole.

Keď spoznal, že sa blíži k Reeceovmu oknu, zohol sa a zobral zo zeme malý kamienok. Ešte šťastie, že jedinú zbraň, ktorú mu zabudli zobrať, bol jeho starý, rokmi dobre preverený prak. Vytiahol ho spoza pása, založil kameň a vrhol.

Vďaka svojej dokonalej muške poslal Thor kameň oblúkom cez hradný múr a ďalej rovno do otvoreného okna Reeceovej komnaty. Začul ako kamienok narazil do steny vnútri miestnosti a potom v podrepe vyčkával, čo sa bude diať. Celú dobu sa musel držať z dohľadu strážnych, ktorí sa za tým zvukom jeden ako druhý otočili.

Dlhú chvíľu sa nedialo vôbec nič a Thor už začal klesať na duchu. Možno že sa pomýlil a toto vôbec nebola Reeceova komnata. Ak je tomu tak, bude odtiaľto musieť utiecť, pretože bez Reecea už tu pre neho nebola žiadna nádej na bezpečný úkryt. Potom sa ale v okne objavila nejaká postava. Thor zadržal dych.

Po chvíli, ktorá sa zdala byť ako malá večnosť, a Thor už bol v skutočnosti pripravený utiecť preč, sa postava pohla. Oprela sa oboma rukami o okenný parapet a so zvedavým výrazom sa rozhliadla.

Thor sa postavil, ustúpil niekoľko krokov od steny a zamával jednou rukou.

Reece sa pozrel tým smerom a všimol si ho. Jeho tvár sa náhle rozjasnila poznaním a Thor mohol vo svetle neďalekej pochodne poznať, že je v tom výraze aj silná prímes radosti a uľahčenia. To mu povedalo všetko, čo potreboval vedieť: Reece sa k nemu ešte neotočil chrbtom.

Ten mu teraz z okna naznačil, aby počkal, kým Thor sa rýchlo stiahol späť k stene, kde sa skrčil ako len to bolo možné, aby ho prechádzajúci strážny nevidel .

Potom v tej pozícii čakal, sám nevedel ako dlho, neustále pripravený vystreliť na útek, keby ho niekto objavil, keď tu sa konečne ukázal Reece. Prebehol Výpadovou bránkou opevnenia, ťažko dýchajúc sa zastavil a rozhliadal na všetky strany. Potom si Thora konečne všimol.