Morgan Rice: Pochod Kráľov

Jeho myšlienky zachvátil chaos, keď sa snažil k tej tvári priradiť meno.

Ako nad ním ten muž stál, MacGilovi sa nejakým spôsobom podarilo zdvihnúť ruku a zatlačiť ju proti jeho ramenu, v snahe jeho počínanie zastaviť. Pocítil zabudnutú silu bojovníka, silu, ktorú si odovzdávala jeho kráľovská línia od pradávna. Silu, ktorá ho oprávňovala nazývať sa kráľom, ktorý sa za žiadnu cenu nikdy nehodlal vzdať. Celou silou sa vrahovi vzoprel a jedným býčím odstrčením ho poslal od seba preč.

Ten muž bol krehkejší ako si MacGil myslel. S prekvapeným výkrikom sa zapotácal na stranu. MacGilovi sa podarilo s vypätím všetkých síl vstať, uchopiť rukoväť vražednej zbrane a vytiahnuť ju z rany.

Potom ju odhodil do vzdialeného rohu miestnosti, kde s kovovým zarinčaním pristala, načo ešte pokračovala kus po podlahe a ústrety protiľahlej stene s krbom.

Muž, ktorému kapucňa spadla z tváre na ramená znovu nadobudol stratenú rovnováhu a vydesene na kráľa zízal. MacGil sa vydal smerom k nemu. Čierny sa otočil a rozbehol sa naprieč miestnosťou. Iba v mieste, kde ležala dýka sa na krátky okamih zastavil, aby ju znovu zdvihol zo zeme a najskôr zastrčil späť do pošvy. Potom utiekol.

MacGil ho chcel prenasledovať, ale útočník bol príliš rýchly. Kráľa náhle zaplavila vlna neznesiteľnej bolesti, ktorá prebodávala jeho hruď. Cítil, že stráca sily.

Stál osamotený uprostred miestnosti a díval sa na krv, ktorá sa rinula von z jeho tela a kvapkala do jeho dlaní. Padol na kolená.

Zrazu mal pocit, že je jeho telo hrozne studené. Pokúsil sa zavolať o pomoc.

"Stráže," ozval sa malátny hlas.

Potom sa zhlboka nadýchol s vypätím posledných síl dodal svojmu hlasu jeho skoršiu silu. Hlasu, ktorý patril skutočnému kráľovi.

"STRÁŽE!" Zakričal.

Zo vzdialenej chodby počul pomaly sa približujúce kroky. Počul, ako sa niekde v diaľke otvárajú dvere a cítil, že sa k nemu blížia ľudia. Lenže miestnosť sa znova divoko roztočila a tentoraz už to nebolo len kvôli pitiu.

Posledná vec, ktorú uvidel, bola studená kamenná podlaha, ktorá sa závratnou rýchlosťou rútila proti jeho tvári.

Thor uchopil klopadlo ťažkých drevených dverí a potiahol za neho so všetkou silou, ktorú mal. Dvere sa pomaly a s vŕzganím otvorili a odhalili vstup do kráľovskej komnaty. Vstúpil dovnútra a pocítil husiu kožu okamžite potom, čo prekročil prah. Jasne cítil nejakú nečistú silu, ktorá ležala v miestnosti ako chuchvalec hustej hmly.

Postúpil hlbšie do miestnosti a za zvukov praskajúcich pochodní vykročil k telu, ktoré ležalo bezvládne na podlahe. Okamžite vycítil, že sa jedná o kráľa, že ten bol zavraždený - že ho Thor nedokázal dostatočne a včas varovať. Napadlo ho, kde v tej chvíli asi boli strážne alebo ktokoľvek iný, kto by mohol pomôcť.

Thorove kolená sa rozochveli, keď urobil posledných niekoľko krokov k telu, pokľakol, uchopil kráľa za rameno a otočil ho.

MacGil, jeho bývalý kráľ, teraz pred ním ležal s očami široko otvorenými, mŕtvy. V jeho hrudi bola zabodnutá zdobená dýka.

Thor sa rozhliadol a všimol si, že obďaleč stojí jeden z kráľových sluhov. Držal veľký, drahokamami ozdobený pohár, ktorý Thor videl predtým na hostine. Pohár bol celý z rýdzeho zlata a bol pokrytý radmi rubínov a zafírov. S pohľadom upretým do Thorových očí sluha pristúpil bližšie a vylial obsah pohára na kráľovu hruď. Víno sa od kráľa odrážalo do všetkých strán a pokropilo aj Thorovu tvár.

Čoskoro na to Thor počul zahvizdnutie a uvidel svoju sokolicu, Estopheles, ktorá pristála na kráľovej hrudi a olizovala víno z jeho tváre.

Potom Thor počul ďalší zvuk a vedel, že je to Argon. Stál nad ním a strnulo sa pozeral dolu. V jednej ruke držal žiarivú kráľovskú korunu a v tej druhej svoju palicu.

Argon obišiel mŕtveho a posadil korunu pevne na Thorovu hlavu. Tá sa vlastnou váhou pomaly posunula do perfektnej pozície a nakoniec pohodlne objala Thorove spánky. Chlapec sa na Argona spýtavo pozrel.

"Teraz si kráľom ty," predniesol Argon.

Thor zažmurkal a keď znovu otvoril oči, stáli pred ním všetci členovia Légie aj bratstva Strieborných. Boli tam stovky mužov a chlapcov, ktoré sa nejako vtesnali do tej nepríliš rozmernej komnaty a teraz sa na neho všetci pozerali. A potom, ako jeden muž, pokľakli a poklonili sa tak hlboko, že sa takmer dotýkali tvárami podlahy.

"Náš kráľ," ozval sa zbor hlasov.

Vtom sa Thor prebudil. Vzpriamene sedel, sťažka dýchal a rozhliadal sa okolo seba. Bola tam tma, vlhko a jemu po chvíli došlo, že sedí na kamennej podlahe a chrbtom sa opiera o kamennú stenu. Zažmurkal do temnoty a uvidel železné mreže, za ktorými poblikávala pochodeň. Potom si spomenul. Je predsa vo väzení. Privliekli ho sem po udalostiach na hostine.

Spomenul si aj na toho strážneho, ktorý mu dal päsťou do tváre a došlo mu, že musel po tej rane omdlieť. Ako dlho bol mimo, to nebol schopný ani odhadnúť. Pohodlnejšie sa oprel o stenu, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a snažil sa dostať z hlavy ten hrozný sen. Zdal sa tak skutočný. Thor sa modlil, aby to nebola pravda, a aby kráľ bol v poriadku, živý a zdravý. Ale obraz mŕtveho MacGila bol pevne zakorenený v jeho myšlienkach. Mohol ten sen byť skutočný? Alebo to tentokrát je naozaj len obyčajný sen?

Naraz do neho niekto rypol špičkou topánky. Thor sa pozrel hore a uvidel, že nad ním stojí akási postava.

"Je na čase sa zobudiť," ozval sa hlas. "Čakám už hodiny."

V mihotavom svetle Thor zazrel tvár chlapca približne rovnakého veku ako bol on sám. Bol chudý, drobný, mal prepadnuté líca a poďobanú pleť. V jeho zelenkavých očiach ale zazrel inteligenciu a niečo, čo by sa možno mohlo nazvať dobrým charakterom.

"Ja som Merek," povedal. "Sem tvoj spoluväzeň. Za čo tu si?"

Thor sa vzpriamil v snahe poriadne si na všetko spomenúť. Potom sa znovu oprel chrbtom o stenu, prehrabol si rukami vo vlasoch a snažil sa poskladať si útržky pamäti späť do pôvodného obrazu.

"Hovorili, že si sa pokúsil zabiť kráľa," pokračoval Merek.

"To sa teda pokúsil, a my ho roztrháme na malé kúsky , ak sa niekedy dostane z tejto cely zase von," zavrčal odkiaľsi hlas.

Odvšadiaľ sa ozvalo rinčanie plechových hrnčekov o mreže ciel. Thor sa rozhliadol a uvidel chodbu lemovanú z oboch strán celami, v ktorých stáli strašidelne vyzerajúci väzni. Strkali svoje hlavy medzi mreže a v plápolavom svetle fakieľ sa na neho mračili. Väčšina z nich bola neoholená, chýbali im zuby a niektorí vyzerali, že už tu dole trčia celé roky. Bol to odporný pohľad a Thor sa po chvíli prinútil odvrátiť sa. Naozaj sa ocitol na tomto mieste? To tu má zostať s týmito ľuďmi navždy?

"Nestaraj sa o nich," povedal Merek. "Tu v cele som iba ja a ty. Oni sa sem nedostanú. A mne je jedno či si sa pokúsil otráviť kráľa alebo nie. Najradšej by som to urobil sám, keby som mohol."

"Ja som neotrávil kráľa," povedal Thor rozhorčene. "Neotrávil som nikoho. Pokúšal som sa ho zachrániť. Všetko, čo som urobil bolo, že som mu z ruky vyrazil jeho pohár."

"A ako si vedel, že ten pohár bol otrávený?" Ozval sa z chodby hlas niekoho, kto ich zrejme počúval. "Predpokladám, že vďaka mágii."

Chodbou medzi celami sa rozľahol cynický smiech.

"Je to veštec!" Vykríkol niekto posmešne.

Ostatní prepukli v novú vlnu smiechu.

"Nie, jednoducho sa len strafil," zakričal ďalší hlas a ďalej kŕmil smiech v celách.

Thor sa mračil, keď počúval tie obvinenia a mal sto chutí im všetkým niečím tú ich zábavu zaraziť. Vedel však, že by len plytval svojím časom. Navyše, on sa predsa nemusel zodpovedať tým tu dole.