Morgan Rice - Pochod Kráľov

"Pôjdem s tebou," povedal.

Gareth sa uprostred kroku zastavil, otočil sa a pozeral na neho. Bol celý od krvi. Už pred chvíľou sa Gareth triasol hrôzou, aby si ho tí strážnici v rohu miestnosti nevšimli. Mali obrovské šťastie. Firth bol pre neho teraz nebezpečnejší ako kedykoľvek predtým.

"Poviem to iba raz jediný raz," zavrčal Gareth. "Okamžite sa vráť do mojej komnaty, prezleč si šaty a tieto čo máš teraz na sebe spaľ. Zbav sa všetkých stôp po krvi, ktoré na tebe zostali. Potom zmizni preč z hradu. A dnes sa odo mňa drž čo najďalej. Rozumieš, čo ti hovorím?"

Nato ho Gareth postrčil späť do komnaty, otočil sa a dal sa do behu. Šprintoval dlhou chodbou, potom zbehol točité schodisko, jedno poschodie za druhým smerom k priestorom určeným služobníctvu.

Konečne sa dostal do pivníc, kde sa k nemu okamžite otočili pohľady niekoľkých slúžiek. Boli práve uprostred drhnutia obrovských hrncov a varných kotlov, ktoré sa používali na prípravu jedál na hostinu. V tehlových peciach horeli obrovské ohne a služobné, ktoré na sebe mali farebné zástery, boli premočené vlastným potom.

Na vzdialenej strane obrovskej miestnosti uvidel Gareth nádobu na splašky. Tie do nej tiekli zhora takmer neustále.

Gareth dobehol k najbližšiemu sluhovi a netrpezlivo ho chytil za rameno.

"Kedy bola tá nádoba naposledy vyprázdnená?" Spýtal sa.

"Odniesli ju k rieke len pred niekoľkými málo minútami, môj pane."

Na to sa Gareth bleskurýchlo otočil, vybehol z miestnosti späť na točité schodisko a cez rozľahlé hradné chodby sa dostal až von do chladivého nočného vzduchu.

Bez dychu šprintoval cez trávnatú lúku pred hradom smerom k rieke.

Keď sa k nej blížil, našiel si pohľadom miesto, kde sa vzápätí schoval. Veľký strom, takmer priamo na brehu rieky. Videl odtiaľto dvoch sluhov, ako práve dvíhajú veľkú železnú nádobu a vylievajú jej obsah do rieky.

Sledoval ich, kým nebola nádoba úplne prázdna a oni sa s ňou neotočili na spiatočnú cestu do hradu.

Konečne bol Gareth spokojný. Nikto si žiadneho noža nevšimol. Kdekoľvek tá čepeľ teraz už bola, bolo isté, že je to niekde v rieke, ktorá ju práve odnáša preč od pohľadov všetkých do anonymity. Ak jeho otec dnes v noci zomrie, nebude tu žiadny dôkaz o totožnosti jeho vraha.

Alebo snáď bude?

Thor sa držal Reeceovi tesne za pätami, nasledovaný Krohnom, a všetci sa uberali tajnou chodbou smerom ku kráľovej komnate. Reece ich viedol skrz tajné dvere, ktoré sa ukrývali v jednej z kamenných múrov, horiacou pochodňou svietil na cestu, krútiac sa stiesnenými chodbičkami útrob hradu, kde by sa Thor bez jeho pomoci dozaista navždy stratil. Po chvíli sa dostali k priamemu schodisku, ktoré viedlo na vyššie poschodie, za ním zabočili vľavo, aby sa dostali k ďalším schodom. Thor premýšľal, ako spletité tieto tajné uličky asi tak môžu byť.

"Tieto cesty boli v hrade vybudované pred stovkami rokov," vysvetlil Reece ľahko zadychčane a šeptom, zatiaľ čo sa uberali ďalej. "Postavil ich prapradedo môjho otca, MacGil Tretí, po jednom dlhom obliehaní. Mala to byť úniková cesta. Iróniou osudu je, že od tej doby už nikdy obliehania neboli a tak sa to tu po stáročia skoro nepoužívalo. Chodby boli zabarikádované a ja som ich náhodou objavil ešte ako decko. Rád ich čas od času používam, keď sa potrebujem presúvať hradom, ale nechcem aby niekto vedel, kde som. Keď sme boli mladší, tak sme sa tu ja, Gwen a Godfrey hrávali na schovávačku. Kendrick bol príliš starý na to, aby sa s nami hral. Pravidlo číslo jedna znelo: žiadne pochodne. Úplná tma. Vtedy to bolo pekne strašidelné."

Thor sa snažil udržať krok s Reeceom, ktorý si razil cestu temnými uličkami s neuveriteľným prehľadom. Poznal tú naspamäť snáď úplne každú tehlu.

"Ako si môžeš pamätať všetky tie zákruty?" Spýtal sa Thor s rešpektom v hlase.

"Keď si malý chlapec a vyrastáš na hrade, občas sa trochu nudíš, vieš," pokračoval Reece, "obzvlášť, keď úplne všetci sú starší ako ty a ty si stále ešte príliš malý, než aby si sa mohol dať k Légii a nič iné, čím by sa dalo zabaviť, tu vlastne ani veľmi nie je. Dal som si vtedy za úlohu preskúmať tu každý kút a škulinu."

Odbočili za ďalší roh, zbehli tri schody, prešli oblúkom v stene a potom stúpali dlhou šachtou s točitému schodisku. Nakoniec ich Reece doviedol k ťažkým dubovým dverám, ktoré boli pokryté hrubou vrstvou prachu. Pritisol k nim jedno ucho a počúval. Thor stál vedľa neho.

"Čo sú toto za dvere?" Spýtal sa.

"Pst!" povedal Reece.

Thor zmĺkol, priložil ucho k dverám a tiež počúval. Krohn sa zastavil tesne za ním a so zaklonenou hlavou si oboch prezeral.

"Sú to tajné dvere do komnaty môjho otca," šepkal Reece. "Chcem najprv vedieť, kto je tam teraz s ním."

Thor s tlčúcim srdcom počúval zmes hlasov, ktorá sa spoza dverí ozývala.

"Znie to, ako keď je miestnosť plná ľudí," povedal Reece.

Potom sa otočil k Thorovi a venoval mu významný pohľad.

"Napochoduješ priamo doprostred svorky vlkov. Budú tam jeho generáli, radcovia, rodina - úplne všetci. Som si istý, že každý z nich po tebe pôjde. Si hlavný podozrivý z tohto všetkého. Bude to rovnaké, ako ísť dobrovoľne doprostred rozbesneného lynčujucého davu. Pokiaľ si otec stále ešte myslí, že si sa ho pokúšal zabiť, máš to zrátané. Si si istý, že tam vážne chceš?"

Thor ťažko preglgol. Bolo to teraz alebo nikdy. Uvedomil si, že toto je jeden z okamihov, kedy sa jeho osud ocitá na váhach. Vyschlo mu v krku. Bolo by ľahké sa teraz otočiť a utiecť. Niekde ďaleko od Kráľovho Dvora by mohol žiť bezpečný a pokojný život. Alebo mohol prejsť tými dverami a riskovať, že zvyšok svojho života strávi zavretý v podzemných kobkách s tamtými existenciami. Alebo bude rovno popravený.

Zhlboka sa nadýchol a potom rozhodol. Musí svojim démonom čeliť. Nemôže sa teraz obrátiť a utiecť.

Thor kývol. Mal strach otvoriť pusu a potvrdiť kývnutie aj slovami. Možno by mu to zobralo ten posledný zvyšok guráže, ktorý si teraz úzkostlivo držal.

Reece kývol v odpoveď a v tvári sa mu zračil súhlas. Potom chytil železnú kľučku a ramenom sa oprel do dverí.

Keď sa otvorili, Thor musel v záplave svetla z miestnosti chvíľku žmúriť. Zistil, že už stoja v kráľovej komnate, spoločne s Reeceom a Krohnom po boku.

Boli tam aspoň dve desiatky ľudí, ktoré sa stláčal okolo kráľa, ktorý ležal na svojej posteli. Niektorí sa nad ním skláňali, iní kľačali. Priamo okolo kráľa boli zhromaždení jeho generáli a radcovia, spoločne s Argonom, kráľovnou, Kendrickom, Godfreyom a ... Gwendolyn. Bolo to rozlúčka s umierajúcim a Thor vpadol nepozvane priamo doprostred tak súkromnej ​​záležitosti.

V miestnosti panovala pochmúrna atmosféra, tváre všetkých boli vážne. MacGil ležal na posteli podložený vankúšmi a Thor pocítil úľavu, keď videl, že je kráľ ešte stále nažive - aspoň zatiaľ.

Všetci sa teraz otočili a zostali prekvapene zízať na novo prichádzajúceho. Thor si dokázal predstaviť, aký šok to pre nich asi musí byť, že sa tak nečakane zrazu s Reeceom vynorili z tajnej chodby a rovno sa hrnuli do miestnosti.

"To je ten chlapec!" Zakričal niekto, vstal a ukázal nenávistne prstom na Thora. "To je ten, ktorý sa pokúsil otráviť kráľa!"

Okamžite sa k nemu zo všetkých strán začali predierať stráže. Thor nevedel, čo si počať. Na jednu stranu sa chcel otočiť a utekať, ale zároveň vedel, že sa týmto ľuďom teraz musí postaviť a že sa musí zmieriť s kráľom. Takže sa namiesto úteku pripravil na stretnutie s niekoľkými strážnymi, ktorí už sa po ňom naťahovali. Krohn po jeho boku začal výhražne syčať.