Morgan Rice - Cesta Hrdinu

Kráľ mal samozrejme absolútnu moc. Ale jeho kráľovstvo bolo liberálne, a aj jeho predkovia umožnili, aby sa aj šľachtici prostredníctvom svojich zástupcov mohli vyjadriť ku všetkým záležitostiam. Vznikla tak krehká rovnováha medzi kráľovským majestátom a šľachtou.

Keď sa MacGil rozhliadol po miestnosti, zistil že jeden človek chýba. A práve ten, s ktorým hcel hovoriť najviac - Argon. Ako obvykle, kedy a kde sa objaví - bolo nepredvídateľné. To ho rozzúrilo, ale nemal inú možnosť, ako to prijať. I pre kráľa boli Druidi veľmi nevyspytateľní. Bez Argona sa MacGil ponáhľal ešte viac. Chcel to mať čím skôr za sebou a prejsť k tisícke ďalších vecí, ktoré ho ešte pred svadbou čakali.

Jeho radcovia sedeli oproti nemu okolo polkruhové stola, s odstupom tri metre, každý v kresle zo starovekého duba s vyrezávaným operadlom.

"Môj pane, ak by som mohol začať," zahájil zasadanie Owen .

"Môžete. A nech je to stručné. Môj čas je dnes nabitý."

"Vaša dcéra dostane dnes veľa darov, ktoré – ako všetci dúfame - naplnia jej pokladnice. Tisíce ľudí vzdajú hold, osobne Vám prinášajú dary, a naplnia naše nevestince a krčmičky, čo pomôže naplniť aj naše pokladnice. Ale napriek tomu príprava na dnešné slávnosti z kráľovskej pokladnice aj veľa odčerpá. Odporúčam zvýšenie dane pre ľudí aj pre šľachticov. Jednorazová daň by pomohla zmierniť dopad tejto veľkej udalosti."

MacGil videl obavy v tvári svojho pokladníka, a zovrelo mu žalúdok pri pomyslení, že pokladnice budú prázdne. Napriek tomu nebude dane znova zvyšovať.

"Lepšie mať prázdne pokladnice a loajálnych poddaných," odpovedal MacGil. "Naším bohatstvom je šťastie našich poddaných. Nemôžme požadovať ešte viac."

"Ale môj pane, ak nebudeme - "

"Už som rozhodol. Čo ešte?"

Owen skľúčený klesol späť.

"Môj kráľ, " povedal Brom svojim hlbokým hlasom. "Podľa Vášho rozkazu sme rozmiestnili väčšinu našich síl po meste - pre dnešnú akciu. Prehliadka moci bude impozantná. Ale v prípade, že by mal byť útok na inom mieste v kráľovstve, budeme zraniteľní."

MacGil prikývol, premýšľal.

"Naši nepriatelia na nás nezaútočia pokiaľ ich kŕmime."

Muži sa zasmiali.

"A čo novinky z Vysočiny?"

"Posledné týždne neboli hlásené žiadne aktivity. Zdá sa, že ich vojaci sú vyčerpaní z príprav na svadbu. Možno, že sú pripravení, aby uzatvorili mier."

MacGil si nebol tak istý.

"To znamená, že buď táto dohodnutá svadba zapracovala, alebo zaútočia inokedy. A čo si o tom myslíte Vy? " spýtal sa MacGil obracajúc na Aberthola.

Aberthol si odkašľal a prehovoril chrapľavým hlasom: " Môj pane, Váš otec a otec Vášho otca nikdy nedôverovali McCloudovcom. Len preto, že teraz spia ešte neznamená, že sa neprebudia."

MacGil prikývol na znamenie že si cení jeho názor.

"A čo Légie? " Spýtal sa, obrátil sa ku Kolkovi.

"Dnes sme privítali nových regrútov, " odpovedal Kolk s krátkym kývnutím.

"Môj syn je medzi nimi?" spýtal sa MacGil.

"Drží sa medzi ostatnými so cťou, a je to dobrý chlapec."

MacGil prikývol, potom sa otočil k Bradaigh.

"A čo je nové spoza Kaňona?"

"Môj pane, za posledné týždne naše hliadky zaregistrovali viac pokusov o prekročenie kaňona. To môže byť aj znakom toho, že v Divočine sa mobilizujú na útok."

Medzi mužmi sa rozniesol tlmený šepot. MacGil cítil ako mu zovrelo žalúdok. Energetický štít bol neporaziteľný, ale aj tak to neveštilo nič dobré.

"A čo v prípade, keby zaútočili v plnej sile?" Spýtal sa.

"Kým je štít aktívny, nemáme sa čoho báť. Divochom sa nepodarilo prekročiť kaňon po celé stáročia. Nie je žiadny dôvod si myslieť niečo iné."

MacGil si tým nebol tak istý. Útok zvonku nebol už veľmi dávno a kráľ nemohol prestať premýšľat nad tým, kedy by to mohlo byť.

"Môj pane, " povedal Firth svojím nosným hlasom, "cítim povinnosť dodať, že mesto je dnes zaplnené hodnostármi z McCloudovho kráľovstva. Mohlo by to byť považované za urážku, keby sme im neprejavili úctu, bez ohľadu na to či sú to rivali alebo nie. Rád by som doporučil, aby ste im popoludní venovali svoj čas a stretli sa s každým z nich. Prišli s veľkým sprievodom a priniesli veľa darov – a hovorí sa, že aj veľa špiónov."

"Kto povedal, že špióni tu už dávno nie sú? " Spýtal sa MacGil hľadiac pritom uprene na Firtha, o ktorom si myslel, že aj on sám je jedným z nich.

Firth otvoril ústa k odpovedi, ale MacGil vzdychol a zdvihol dlaň v zastavujúcom posunku. "Ak je to všetko, odchádzam, aby som sa pripojil k oslavám svadby mojej dcéry."

"Môj pane, " povedal Kelvin a odkašľal si, "samozrejme, je tu ešte jedna záležitosť. Tradícia spojená s dňom svadby najstaršieho potomka. Každý MacGil v ten deň menoval svojho nástupcu. Ľudia očakávajú, že urobíte to isté. Všade sa o tom hovorí. Nebolo by dobré ich sklamať. Najmä keď Meč Osudu stále nemá vlastníka."

"Chcete, aby som vymenoval dediča, aj keď som ešte vo svojich najlepších rokoch?" Spýtal sa MacGil.

"Môj pane, nechcel som nijak uraziť, " sklonil Kelvin hlavu.

MacGil zdvihol ruku. "Viem o tradícii. A samozrejme, dnes to meno oznámim."

"Mohli by ste nám povedať kto to bude?" Spýtal sa Firth.

MacGil na neho zlostne zazrel. Firth bol klebetný a on jednoducho tomu mužovi neveril.

"Dozviete sa to v pravý čas."

​MacGil vstal, a ostatní tiež. Uklonili sa, otočili, a ponáhľali sa z miestnosti.

MacGil tam ostal stáť a premýšľal. V dňoch, ako je tento si prial nebyť kráľom.

*

MacGil zostúpil zo svojho trónu, tichom sa ozýval zvuk jeho krokov keď prešiel miestnosťou. Sám si otvoril starobylé dubové dvere a vstúpil do postrannej komory.

Vychutnával si pokoj a samotu tejto útulnej miestnosti, ktorá mala v priemere sotva dvadsať krokov a krásny klenutý strop. Celá kamenná miestnosť mala na jednej strane malé okrúhle vitrážne okno. Červené a žlté svetlo ktoré ním prechádzalo osvetľovalo jedinný objekt v inak prázdnej miestnosti.

Meč Osudu.

Bol tu, v strede tejto miestnosti, ležiaci vodorovne na dvoch železných podstavcoch. Už ako malý chlapec často k nemu MacGil prichádzal, chodil okolo a skúmal ho. Meč Osudu. Legendárny meč, zdroj sily a moci celého kráľovstva, z jednej generácie na druhú. Ten, kto mal silu ho vztýčiť, bol Vyvolený, predurčený vládnuť kráľovstvu, oslobodiť ho od všetkých hrozieb, vo vnútri aj mimo Prsteňa. Bola to krásna legenda s ktorou vyrastal a akonáhle ho pomazali za kráľa, MacGil sa snažil Meč zodvihnúť, pretože iba MacGil kráľom bolo dovolené to vyskúšať. Všetci králi pred ním zlyhal. Bol si istý, že on bude iný. Bol si istý, že on bude Vyvolený.

Ale mýlil sa. Rovnako ako všetci králi pred ním. A tento neúspech navždy poznamenal jeho kráľovanie.

Keď sa teraz na neho pozeral, skúmal jeho dlhú čepeľ vyrobenú z tajomného kovu, ktorý nikto nedokázal pomenovať. Pôvod meča bol ešte viac záhadnejší. Povráva sa, že vyrástol z hĺbin zeme uprostred zemetrasenia.

Skúmajúc ho znovu pocítil osteň zlyhania. Možno bol dobrým kráľom, ale nebol Vyvoleným. Jeho ľudia to vedeli. Jeho nepriatelia to vedeli. Možno aj bol dobrým kráľom, ale bez ohľadu na to, čo všetko by urobil, nebude nikdy Vyvoleným.

Keby ním bol, asi by bolo menej nepokojov na jeho dvore, menej zákulisných machinácií. Jeho vlastní ľudia by mu viac verili a jeho nepriatelia by ani neuvažovali o útoku. Časť jeho ja si priala, aby meč jednoducho zmizol, a celá legenda s ním. Ale vedel, že to nie je možné. To bolo prekliatie - a moc - legendy. Bola silnejšia ako armáda.