Morgan Rice - Cesta Hrdinu

A potom sa niečo stalo. Thor cítil ohromný príval tepla vo svojom tele, kolovalo v jeho žilách, cítil ako skrz naskrz cez neho prešla veľká dávka energie. Otvoril oči a uvidel niečo, čo ho prekvapilo - z jeho dlaňe vyžarovalo žlté svetlo, a keď sa späť oprel do krku zvieraťa, zistil, že svojou silou ho dokáže udržať.

Thor naďalej tlačiť a neustával. Jeho sila rástla až cítil, že každú chvílu vybuchne. Vzápätí zviera letelo o dobré tri metre dozadu. Pristálo na chrbte.

Thor sa posadil a nechápal ako je toto možné.

Príšera sa znova postavila na nohy a v zlosti sa opäť vrhla na Thora. Ale tentokrát sa Thor cítil úplne inak. Energia ním prúdila. Cítil sa silnejší, ako kedykoľvek predtým.

Keď zviera vyskočilo do vzduchu, Thor sa prikrčil, schmatol ho za brucho a zahodil, využijúc jeho vlastnú hybnosť.

Zviera letelo lesom, narazilo do stromu a zrútilo sa na zem.

Thor pozeral ohúrený. Naozaj práve odhodil Sybolda?

Zviera dvakrát zažmurkalo, potom sa pozrelo na Thora. Postavilo sa a zaútočilo znova.

Tentoraz ho Thor schmatol za krk a obidvaja sa zrútili na zem, šelma navrchu. Ale Thor ju prevrátil a dostal sa hore. Držal zviera a dusil ho oboma rukami, kým ono sa snažilo zdvihnúť hlavu a zaťat svoje tesáky do neho. Ale zakaždým klapli naprázdo. Thor pocítil príval novej sily a ešte pevnejšie zovrel ruky. Nechal aby energia pretekala celým jeho telom a zrazu sa – na svoje prekvapenie - cítil silnejší, ako zviera.

Škrtil Sybolda, až kým nezomrie. Napokon zviera ochablo.

Thor ho nepustil ešte ďalšiu celú minútu.

Pomaly vstal, lapajúc po dychu sa široko otvorenými očami pozeral dole a držal si zranenú ruku. Čo sa práve stalo? To naozaj on, Thor, práve zabil Sybolda?

Bolo to znamenie, že tento deň nie je zbytočný, že ziadny z jeho dní nebol zbytočný. Stalo sa niečo neobyčajné. Práve zabil najznámejšiu a najobávanejšiu beštiu v tomto kráľovstve. Holými rukami. Bez zbrane. Nevyzeralo to reálne. Nikto mu to neuveri.

Zatočila sa mu hlava pri pomyslení odkiaľ prišla tá sila, čo mu pomohla. Čo to ale znamená a kto on vlastne je. Jediní ľudia, ako je známe, čo by mohli mať takúto silu, boli predsa Druidovia. Ale jeho otec a matka neboli Druidovia, takže ani on ním nemohol byť.

Alebo by mohol?

Vycítil niekoho za sebou. Thor sa otočil a zbadal Argona ako tam stojí a díva sa na zviera.

"Ako ste sa sem dostali?" spýtal sa Thor ohromený.

Argon ho ignoroval.

"Videli ste, čo sa stalo?" spýtal sa Thor, stále neveriacky. "Ja neviem, ako som to urobil."

"Ale vieš," odpovedal Argon. "Hlboko vnútri vieš. Si iný ako ostatní."

"Bolo to ako ... nával sily, " povedal Thor. "Ako sila, o ktorej som nevedel, že ju mám."

"Energia," povedal Argon. "Jedného dňa ju spoznáš veľmi dobre. Možo sa naučíš ju aj ovádať."

Thor sa chytil za rameno, jeho bolesť bola neznesiteľná. Pozrel sa na ruku a zbadal že je celá zakrvavená. Pocítil závrat a strach, čo by sa mohlo stať, keby mu nikto nepomohol.

Argon urobil tri kroky dopredu, natiahol sa, chytil Thorovu druhú ruku a položil ju pevne na ranu. Pridržal ju tam, zaklonil sa a zavrel oči.

Thor cítil vlnu tepla v ramene. Počas niekoľkých sekúnd lepkavá krv na ruke vyschla a bolesť sa začínala vytrácať.

Pozrel sa na ruku a nemohol tomu uveriť. Bol uzdravený. Jediné, čo zostalo boli tri jazvy po pazúroch, ale boli zacelené, ako keby to bola už niekoľko dní stará jazva. Nebola tam žiadna krv.

Thor sa pozrel na Argona v úžase.

"Ako si to urobil?" Spýtal sa.

Argon sa usmial.

"Ja nie. To ty sám. Len som presmeroval tvoju silu."

"Ale ja nemám silu liečiť, "odpovedal Thor zmätene.

"Nozaj? " Odpovedal Argon.

"Nerozumiem. Nič z toho mi nedáva zmysel, " povedal Thor stále viac netrpezlivý. "Prosím ťa, povedz mi to."

Argon sa odvrátil.

"Niektoré veci sa musíš naučiť postupom času."

Thor si na niečo spomenul.

"Znamená to, že sa môžem pripojiť k Légii?" Spýtal sa vzrušene. "Zaiste áno. Veď keď dokážem zabiť Sybolda, tak sa dokážem presadiť aj medzi ostatnými chlapcami."

"Určite je to možné," odpovedal.

"Ale oni si vybrali mojich bratov a nie mňa."

"Tvoji bratia by nedokázali zabiť toto zviera."

Thor ostal zamyslene stáť. "Ale oni ma už odmietli. Ako sa môžem k nim pripojiť?"

"Odkedy bojovník potrebuje pozvánku? " Spýtal sa Argon.

Jeho slová zasiahli hlboko svoj cieľ. Thor cítil, ako jeho srdce zaplavuje nová nádej.

"Chcete povedať, že by som sa tam mal jednoducho ukázať? Nepozvaný?"

Argon sa usmial.

"Sám si si strojcom svojho ​​osudu. Nie iní."

Thor zažmurkal a Argon bol preč. Znovu.

Ešte sa rozhliadal dookola, ale po druidovi ani stopa.

"Tu som!" Ozval sa hlas.

Thor sa otočil a pred sebou zbadal obrovský balvan. Z jeho vrcholu sa ozýval hlas a tak na neho okamžite vyliezol.

Keď vyšiel hore, ostal zmätený – nebolo tam nikoho.

Z tohoto miesta videl ďaleko ponad vrcholky stromov v Temnom Lese. Videl, kde Temný les končí, videl tmavozelený západ druhého slnka, aj cestu vedúca Do Kráľovho Dvora.

"Tá cesta by mohla byť tvoja," ozval sa hlas. "Ak si trúfaš."

Thor sa otočil, ale nič nevidel. Bol to len hlas, ozvena. Ale vedel, Argon bol niekde tam. A hlboko v sebe cítil, že mal pravdu.

Bez ďalšieho zaváhania Thor zliezol zo skaly a vyrazil lesom k ceste.

Rozbehol sa za svojím ​​osudom.

Kráľ MacGil – kus chlapa s hruďou ako sud, s hustou bradou a so šedivými dlhými vlasmi, ktoré lemovali široké čelo plné vrások - stál na horných hradbách svojho hradu, spolu so svojou kráľovnou. Pozorovali nádvorie kde vrcholili prípravy na veľkú slávnosť. Všade pod nimi a tak ďaleko kam len oko dovidelo sa rozkladalo dychvyražajúce mesto obohnané prastarými kamennými hradbami. Kráľov Dvor. Prepojené bludiskom kľukatých uličiek stáli v meste kamenné domy rôznorodého tvaru a veľkosti - pre bojovníkov, pre správcov, pre kone, pre Strieborných, pre Légiu, pre stráže, kasárne, zbrojnice, a medzi nimi stovky príbytkov pre obyčajných ľudí, ktorí sa rozhodli žiť vo vnútri mestských hradieb. Ulice tvorili spojnice medzi mnohoakrovými trávnatými pozemkami, kráľovskými záhradami a kameňom vyloženými námestiami so zurčiacimi fontánami. Kráľov Dvor bol budovaný svojimi vládcami po stáročia a bol na vrchole svojej slávy. Niet pochýb o tom, že teraz to bola najbezpečnejšia pevnosť v celom Západnom kráľovstve Prsteňa.

MacGil sa mohol pýšít najlepšími a najoddanejšími bojovníkmi, akých kedy kráľ mohol mať, a za jeho života sa nikto neodvážil na neho zaútočiť. Bol siedmym z rodu MacGil na kráľovskom tróne a už tridsaťdva rokov vládol viac než dobre. Bol to dobrý a múdry kráľ. Krajine sa za jeho panovania veľmi darilo. Zdvojnásobil veľkosť armády, rozšíril mestá, priniesol ľuďom prosperitu a nenašla by sa medzi nimi snáď ani jediná sťažnosť. Bol známy ako veľkorysý kráľ a ešte nikdy predtým ľudia nezažili také obdobie hojnosti a pokoja.

Čo, paradoxne, bolo presne to, prečo nemohol MacGil v noci spávať. MacGil poznal veľmi dobre históriu svojho rodu a vedel, že nikdy predtým nebolo také dlhé obdobie bez vojny. Už nepremýšľal, či bude nejáký útok, ale kedy bude. A od koho.

Najväčšia hrozba bola samozrejme spoza Prsteňa, z ríše divochov, ktorí vládli v odľahlých Divočinách, a podmanili si všetky národy za Kaňonom, mimo Prsteňa. Pre MacGila, a sedem generácií pred ním, Divočina nikdy nepredstavovala priamu hrozbu. Bolo to vďaka jedinečnej geografickej polohe jeho kráľovstva, ktoré v tvare dokonalého kruhu – prsteňa – bolo oddelené od zvyšku sveta hlbokým kaňonom míľu širokým, a chránené energetickým štítom. Z Divočiny mal len malý starch. Divosi sa snažil mnohokrát zaútočíť - preniknúť cez štít a prejsť cez kaňon, ale ani raz neboli úspešní. Kým on a jeho ľudia ostanú v Prsteni, nehrozí im nič.