Morgan Rice - Cesta Hrdinu

"Si Thorgrin z klanu McLeod. Najmladší zo štyroch bratov. Ten, ktorého nevybrali."

Thorovi sa otvorili oči dokorán. Ťažko dokázal pochopiť, ako je toto možné. Že niekto ako je Argon ho pozná a toľko o ňom vie. To bolo nad jeho chápanie. Nikdy ho nenapadlo, žeby ho mohol poznať ešte niekto iný okrem ľudí z jeho dediny.

"Ako ... to viete?"

Argon sa usmial, ale neodpovedal.

Thor bol náhle naplnený zvedavosťou.

"Ako ..." dodal Thor, hľadajúc slová, "... ako to že poznáte moju matku? Stretli ste ju? Aká bola?"

Argon sa otočil a išiel preč.

"Otázky až niekedy inokedy, " povedal.

Thor zmetene pozeral ako odchádza. Bola to také závratné a tajomné stretnutie, a všetko sa to udialo tak rýchlo. Rozhodol sa, že nemôže nechať Argona len tak odísť a ponáhľal sa za ním.

"Prečo ste tu?" spýtal sa Thor, doháňajúc ho. Argon, opierajúc sa o prastarú slonovinovu palicu, kráčal neskutočne rýchlo. "Vari ste tam čakali na mňa?"

"A na koho iného?" Spýtal sa Argon.

Thor sa ho ponáhľal dohnať, nasledoval za ním do lesa nechávajúc čistinku za sebou.

"Ale prečo na mňa? Ako ste vedeli, že tam budem? A čo odo mňa chcete?"

"Príliš veľa otázok, " povedal Argon. "Neustále nimi naplňuješ vzduch. Mal by si namiesto toho radšej počúvať."

Thor nasledoval druida ako pokračovali hustým lesom a snažil sa zostať ticho.

"Prišiel si hľadať svoju stratenú ovcu, " povedal Argon. "Ušľachtilé úsilie. Ale strácaš čas. Ona neprežije."

Thor vytreštil oči.

"Ako to viete?"

"Ja viem o svetoch, o ktorých ty ani netušíš. Alebo aspoň zatiaľ nie."

Thor sa neprestával diviť ako ho stále doháňal.

"Nechceš počúvať, nuž, taká je tvoja povaha. Tvrdohlavý. Ako tvoja matka. Aj tak sa vyberieš za svojou ovcou, aby si ju zachránil."

Thor sa začervenal, keď zistil, že Argon mu číta jeho myšlienky.

"Si vzdorovitý chlapec, " dodal. " Máš silnú vôľou. Príliš hrdý. Dobré úmysly. Ale jedného dňa to môže byť tvoj pád."

Argon začal výstup na machový hrebeň, a Thor ho nasledoval.

"Chceš sa pripojiť do kráľovej Légie, " povedal Argon.

"Áno! "Odpovedal Thor, vzrušene. "Mám šancu? Môžete pre to niečo urobiť?"

Argon sa zasmial, hlboký dutý zvuk Thora zamrazil.

" Môžem robiť všetko a nič sa nestane. Tvoj osud už bol napísaný. Ale to záleží len od teba, čo si vyberieš. "

Thor nerozumel.

Došli až na vrchol hrebeňa, kde Argon zastavil a pozrel sa na neho. Thor stál veľmi blízko a Argonova energia ho spaľovala.

"Tvoj osud je z tých dôležitejších," povedal. "Nezahadzuj ho."

Thorovi sa rozšírili oči. Jeho osud? Dôležitý? Cítil, ako sa napĺňa hrdosťou.

"Tomu nerozumiem. Hovoríte v hádankách. Prosím, povedzte mi viac."

Argon zmizol.

Thorove ústa ostali otvorené dokorán. Pozerel sa na všetky strany, počúval, premýšľal. Vari si to všetko len predstavoval? Bol to len nejaký blud?

Thor sa rozhliadal dookola. Z tohoto miesta, vysoko na hrebeni, videl ďalej ako predtým. Keď sa prizrel lepšie, uvidel v diaľke pohyb. Začul zvuk a bol si istý, že to je jeho ovca.

Potkýnajúc sa nadol machovým hrebeňom sa ponáhľal v smere odkiaľ prichádzal zvuk, naspať do lesa. Ako šiel, nemohol zabudnúť na stretnutie s Argonom. Neveril, že sa to naozaj stalo. Ako to, že kráľov Druid bol práve tu? Čakal na neho. Ale prečo? A čo tým myslel - o jeho osude?

Čím viac sa to Thor snažil rozmotať, tým menej to chápal. Argon ho varoval, aby nepokračoval, ale zároveň ho navádzal, aby tak urobil. Kráčajúc sa ho viac a viac zmocňovala predtucha, že práve teraz sa niečo závažne stane.

Zašiel za zákrutu a zastal ako omráčený pri pohľade pred seba. V jedinom okamihu sa všetky jeho najhoršie nočné mory stali skutočnosťou. Vlasy na hlave sa mu zježili a on si uvedomil, že urobil veľmi veľkú chybu, keď vstúpil do Temného Lesa.

Oproti nemu – nie viac ako na tridsať krokov – stál Sybold. Mohutný, svalnatý, stojaci na všetkých štyroch, veľký asi ako kôň. Bol najobávanejším zvieraťom Temného Lesa, ba možno celého kráľovstva. Thor ho ešte nikdy nevidel, ale počul legendy. Pripomínal leva, ale bol väčší a širší. Mal tmavočervenú srsť a žlté žiariace oči. Podľa legendy bola jeho červená farba práve z krvi nevinných detí.

Thor za celý svoj život počul len párkrát, žeby Sybolda niekto zbadal, ale aj o tom by sa dalo pochybovať. Stretnutie s ním vlastne nikto nikdy neprežil. Niektorí považovali Sybolda za boha Lesa, a znamením. Čo to bolo znamenie, Thor nemal ani potuchy.

Urobil pomaličky krok späť.

Sybold – so svojimi pootvorenými obrovskými čeľusťami a stekajúcou slinou - sa uprene díval svojimi žltými očami. V tlame mal Thorovu chýbajúcu ovcu - bečala, visela dolu hlavou, polovica jej tela už bola roztrhaná tesákmi. Bola už skoro mŕtva. Ale Sybold sa neponáhľal s jej zabitím, zdalo sa, že má potešenie z mučenia.

Thor nemohol počúvať jej plač. Ovca sa bezmocne zmietala a on sa cítil zodpovedný.

Thorov prvý impulz bolo otočiť sa a bežaťpreč, ale vedel, že by to bolo zbytočné. Táto šelma mohla predbehnúť čokoľvek. Beh by ho ešte viac vyprovokoval. A nemohol nechať svoju ovcu takto umrieť.

Stál tam strachom vrastený do zeme, ale pritom vedel, že musí niečo urobiť.

Zvíťazili reflexy. Pomaly siahol do vrecka, vytiahol kameň, a vložil ho do praku. S trasúcou sa rukou roztočil, urobil krok dopredu a vyhodil.

Kameň letel vzduchom a presne trafil svoj cieľ. Dokonalý zásah. Zasiahol ovcu do oka a prešiel až do mozgu.

Ovca ochabla. Bola mŕtva. Thor ju ušetril od ďalšieho trápenia.

Sybold sa zamračil, rozúrený na Thora, že zabil jeho hračku. Pomaly otvoril svoje obrovské čeľuste a pustil ovcu, ktorá spadla do lístia. Potom otočil svoj zrak na Thora.

Odkiaľsi z hlbín jeho tela sa ozvalo hlboké, démonické zavrčanie.

Kým sa rozmrzené zviera otáčalo k Thorovi, on s búšiacim srdcom siahol na ďalší kameň v jeho vrecku, a chystal sa znova strieľať.

Sybold náhle vyrazil a pohyboval sa rýchlejšie, ako čokoľvek, čo Thor kedy videl vo svojom živote. Thor urobil krok vpred a hodil kameňom, modlil sa aby trafil, pretože vedel, že na ďalší už nebude čas.

Kameň zasiahol beštiu v jej pravom oku a zrazil ju. Bol to úžasny hod, a menšie zviera by to zložilo.

Ale toto nebolo menšie zviera. Toto zviera bolo nezastaviteľné. Zarevalo od bolesti, ale nespomalilo. Aj bez jedného oka, dokonca s kameňom v mozgu, sa Sybold rútil na Thora. Nebolo nič, čo by Thor mohol urobiť.

O chvíľu neskôr bola beštia na ňom. Svoje obrovské pazúry zaryla chlapcovi do ramena.

Thor kričal. Cítil, ako keby ho rezali tromi nožmi naraz a hneď ho zaliala horúca krv.

Zviera ho svojimi štyrmi labami prišpendlilo na zem. Jeho váha bola neskutočná, ako keby mu na hrudi stál slon. Thor cítil, ako mu praskajú rebrá.

Beštia zaklonila hlavu, doširoka otvorila svoje čeľuste a s odhalenými tesákmi sa začala približovať k Thorovmu krku.

V tom momente sa Thor natiahol a chytil zviera za neuveriteľne svalnatý krk. Snažil sa ho všetkými silami držať od tela. Ale dokázal to len na chvíľku. Jeho ruky sa začali triasť a tesáky zostúpili nižšie. Na tvári cítil horúci dych šelmy a na krku jej stekajúce sliny. Rev, ktorý vyšiel z jej hrude mu skoro prerazil ušné bubienky. Vedel, že zomrie.

Thor zavrel oči.

Prosím, Bože. Daj mi silu. Dovoľ mi, aby som bojoval s týmto tvorom. Prosím. Veľmi Ťa prosím. Budem robiť čokoľvek, čo budeš chcieť. Ostanem Ti dlžný po celý zvyšok svohoj života.