Morgan Rice - Cesta Hrdinu

Thor bezmyšlienkovite vložil kameň do praku, zaklonil sa, a z celej sily švihol, predstavujúc si že mieri na svojho otca. Trafil konár na vzdialenom strome, pričom ho čisto odstrelil. Akonáhle zistil, že by tým mohol skutočne zabiť pohybujúce sa zvieratá, prestal na ne mieriť. Zľakol sa vlastnej sily a nechcel nikomu ublížiť. Jeho terčami boli konáre, iba že, ak by samozrejme líška prišla k jeho ovciam. Po nejakej dobe sa tieto naučili radšej nepribližovať a Thorove ovce boli najbezpečnejším stádom v celej osade.

Thor si znova spomenul na svojich bratov, kde asi teraz práve sú, a opäť ho premohla zlosť. Po celodennej jazde dorazia do Kráľovho Dvora. Mohol si to len predstaviť. Videl ich prichádzajúcich s veľkou slávou a ľudia, oblečení vo svojich najlepších šatách, ich zdravia. Bojovníci ich zdravia. Členovia Strieborných ich zdravia. Budú prijatí, budú bývať v kasárňach Légie, budú trénovať na kráľovských cvičištiach s tými najlepšími zbraňami. Každý z bich bude slúžiť ako panoš pre niektorého slávneho rytiera. Jedného dňa sa stanú sami rytiermi, s vlastnými koňmi, s ​​vlastným erbom a vlastnými panošmi. Budú na všetkých oslavách a večerať s Kráľom za jedným stolom. Bol to úžasný život. A toto mu prekĺzlo posmedzi prsty.

Thorovi z toho prišlo až zle a snažil sa to všetko vypustiť z hlavy. Ale nemohol. Časť jeho ja, niekde hlboko vo vnútri, na neho kričala. Vravela mu aby to nevzdával, že jeho osud je ešte väčší ako je toto. Nevedel ešte čo, ale určite to nebude život tuná. Cítil, že on je iný ako ostatní. Možno, že dokonca aj výnimočný. Nikto mu nerozumel. A tak ho všetci len podceňovali.

Thor dosiahol najvyšší kopec a zbadal svoje stádo. Dobre vycvičené ovce boli stále pokope a pásli sa ďalej spokojne na čomkoľvek zelenom, čo sa dalo nájsť. Začal ich rátať hľadiac na červené znaky, ktoré mali namaľované na chrbtoch. Stuhol, keď skončil. Jedna ovca chýba.

Znovu a znovu počítal. Nemohol tomu uveriť: jedna chýbala.

Nikdy predtým Thor nestratil jedinú ovcu, a jeho otec ho pre to asi zabije. Horšia ale bola predstava, že jedna z jeho ovcí je teraz sama, vystrašená a zraniteľná niekde v divočine. Nezniesol predstavu, že niekto nevinný musí trpieť.

Thor sa ponáhľal na vrchol pahorku a a prezeral okolie, až ju zazrel. Veľmi ďaleko, za niekoľkými kopcami sa pásla osamelá ovečka s červenou značkou na chrbte. Bola to tá najdivokejšia zo stáda. Poklesol na duchu, keď si uvedomil, že ovca nielenže utiekla, ale že zo všetkých možných ciest si vybrala práve tú, ktorá viedla na západ, do Temného Lesa.

Thor prehltol. Temný Les bol zakázaný, a to nielen pre ovce, ale aj pre ľudí. To bolo za hranicou dediny, a už od okamihu, keď sa postavil na nohy a začal sám chodiť, vedel, že tam nesmie. Nikdy. Ísť tam, podľa legendy, bola istá smrť. Neprezkúmané lesy boli plné nebezpečných zvierat.

Thor sa pozrel na tmavnúcu oblohu, zvažoval. Nemohol tam nechať svoju ovcu. Usúdil, že keď sa bude ponáhľať, mohol by to ešte stihnúť.

Ešte jeden pohľad späť, potom sa otočil a prešiel do šprintu – smerom na západ, do Temného Lesa, nad ktorým sa sťahovali husté mraky. Nestačil s dychom, ale jeho nohy ho niesli samé ďalej. Cítil, že nie je cesty späť, aj keby chcel.

Bolo to ako bežať oproti nočnej more.

*

Thor uháňal dole cez zopár kopcov bez toho aby sa zastavil, k hustému baldachýmu Temného Lesa. Chodníky končili tam, kde začínali stromy, a on vbehol do neznámeho územia. Spadnuté lístie hlasno šušťalo pod jeho nohami.

V okamihu keď vstúpil do lesa sa ocitol v tme. Svetlo zastávali vysoké borovice. Tiež tu bolo chladnejšie, a keď prekročil prah, pocítil mrazenie. Nebolo to len z tmy, alebo zo zimy. To bolo z niečoho iného. Niečo, čo nedokázal pomenovať… bol sledovaný.

Thor sa pozrel hore na staré vetvy, pokrútené, širšie ako on sám, kymácejúce sa a vŕzgajúce vo vetre. Sotva prešiel päťdesiat krokov v lese, keď začul podivné zvuky zvierat. Otočil sa a už sotva bolo vidieť miesto, z ktorého do lesa vstúpil a cítil, akoby odtiaľto už nebola žiadna cesta von. Zaváhal.

Temný Les stál odjakživa mimo záujmu celej osady a aj mimo záujmu Thora. Bolo to niečo hlboké a tajomné. Žiadny pastier, ktorý by stratil ovcu v Temnom Lese by sa nikdy neodvážil ju tam ísť hľadať. Dokonca ani jeho otec. Príbehy o tomto mieste boli príliš temné, príliš zlovestné.

Ale dnes sa už udialo toho toľko, že to už bolo Thorovi jedno a zahodil všetku opatrnosť za hlavu. Jedna jeho časť chcela posunúť hranice, dostať sa tak ďaleko od domova, ako sa to len dá a dovoliť životu nech si s ním robí čo chce.

Odvážil sa ďalej, potom zastal neistý kadiaľ má ísť. Všimol si stopy - ohnuté vetvy, kadiaľ jeho ovečka musela prejsť, a dál sa týmto smerom. Po chvíli sa znovu otočil.

Ešte neubehla ani hodina a už bol beznádejne stratený. Snažil sa spomenúť si na smer, z ktorého prišiel, ale už si nebol istý. V jeho žalúdku sa usadil nepríjemný pocit, ale jediná cesta von bola cesta dopredu, a tak pokračoval ďalej.

V diaľke Thor zbadal lúče slnečného svetla, a tak sa vybral tam. Dostal sa k malej čistinke na okraji ktorej zastal ako prikovaný - nemohol uveriť tomu, čo videl pred sebou.

Stál tam, chrbtom k Thorovi, človek oblečený v dlhom, modrom saténovom plášti. Nie, nie človek - Thor to cítil. Bol to niečo iné. Druid, možno. Stál vysoký a rovný, hlavu pokrytú kapucňou, úplne pokojne, ako by ho okolitý svet ani trochu nezaujímal.

Thor nevedel čo má robiť. Počul o Druidoch, ale ešte nikdy sa so žiadným nestretol. Podľa znakov na jeho zlatom lemovanom plášti to nebol obyčajný Druid. Tie znaky boli kráľovské. Boli to znaky Kráľovho Dvora. Thor nemohol pochopiť. Čo tu kráľovský Druid robil?

Po chvíli, ktorá sa zdala ako večnosť sa Druid pomaly otočil tvárou k Thorovi a on ho spoznal. Vzalo mu to dych. Bola to totiž jedna z najznámejších tvárí v celom kráľovstve - kráľov osobný Druid. Argon, poradca kráľov Západného Kráľovstva po celé stáročia. Čo robil tu - tak ďaleko od kráľovského dvora, v strede Temného Lesa- bolo záhadou. Thor si nebol istý, či sa mu to všetko len nesníva.

"Tvoje oči ťa neklamú," povedal Argon pozerajúc sa priamo na Thora.

Jeho hlas bol hlboký, staroveký, akoby hovorili samotné stromy. Jeho veľké, priesvitné oči prenikavo skúmali Thora. Thor cítil intenzívnu energiu vyžarujúcu z Druida – bolo to ako stáť oproti slnku.

Thor si okamžite kľakol na koleno a sklonil hlavu.

"Môj pane," povedal. "Je mi ľúto, že som vás vyrušil."

Nerešpektovanie kráľovho radcu sa trestalo väzením alebo aj smrťou. Toto bolo vštepované Thorovi od narodenia.

"Vstaň, dieťa," povedal Argon. "Keby som chcel, aby si si kľakol, povedal by som ti to."

Thor dívajúc sa na Argona pomaly vstal. Argon pristúpil niekoľko krokov bližšie. Zastavil sa a zadíval sa na Thora, až sa Thor začal cítiť nepríjemne.

"Máš ​​matkine oči," povedal Argon.

Thor bol zaskočený. Svoju matku nepoznal, a nikdy nestretol nikoho, okrem svojho otca, kto by ju poznal. Bolo mu povedané, že zomrela pri jeho pôrode. Thor mal kvôli tomu vždy pocit viny a aj podozrenie, že to bol dôvod, prečo ho jeho rodina nenávidi.

"Myslím, že ste si ma pomýlili s niekým iným," povedal Thor. "Ja nemám matku."

"Čože?" Spýtal sa Argon s úsmevom. "Narodil si sa iba z muža?"

"Chcel som povedať, pane, že moja matka zomrela pri pôrode. Myslím, že ste si ma pomýlili."