Morgan Rice - Cesta Hrdinu

Thor sotva dýchal kým vojak prechádzal v tichu pomedzi rady nádejajúcich sa mladíkov. Začal na protiľahlej strane ulice, potom pomaly krúžil. Thor samozrejme poznal všetkých chlapcov. Vedel tiež, že niektorí z nich ani nechceli byť vybraní, to len ich rodiny ich chceli vyslať do sveta. Báli sa; z takých nebudú dobrí vojaci.

Thora spaľovalo poníženie. Cítil, že si zaslúži byť vybraný, rovnako ako ktorýkoľvek z nich. Len preto, že jeho bratia boli starší a väčší a silnejší ešte neznamenalo, že by nemal mať právo tam stáť a byť vybraný. Horel nenávisťou k svojmu otcovi, a keď sa vojak priblížil, mal pocit že snáď vyskočí z kože.

Vojak zastavil prvýkrát pred jeho bratmi. Prezrel si ich od hlavy až po päty, a zdalo sa, že na neho urobili dojem. Natiahol sa, schmatol jeden z ich mečov a tasil, akoby chcel vyskúšať ako kvalitne je kovaný.

Zasmial sa.

"Ty si tento meč ešte nikdy skutočne nepoužil, že nie?" Spýtal sa Drakeho.

Thor prvykrát vo svojom živote videl ako Drake znervóznel. Drake tažko prehltol.

"Nie, môj pane. Ale použil som ho mnohokrát pri tréningu, a dúfam, že to - "

"Pri tréningu! "

Vojak prepukol v hurónsky smiech a obrátil sa k ostatným vojakom, ktorí sa pripojili, vysmievajúc sa Drakemu rovno do tváre.

Drake sčervenel. Bolo to prvýkrát, kedy Thor videl Drakeho poníženého - obvykle, to bol Drake, kto ponižoval ostatných.

"Tak potom bezpochyby môžme povedať našim nepriateľom, aby sa ťa báli – teba, kto používa svoj ​​meč pri tréningu!"

Vojaci sa rozosmiali znova.

Veliteľ sa potom otočil k ďalším Thorovým bratom.

"Tri kúsky z jedného stáda," povedal a hladil si strnisko na brade. "To sa môže hodiť. Všetci ste dobre urastení. Aj keď neskúsení. Budete potrebovať veľa cvičiť, aby z vás nakoniec niečo bolo. "

Odmlčal sa.

"Myslím, že pre vás nájdeme miesto."

Kývol smerom k zadnému vozu.

"Nastúpte, ale rýchlo. Kým si to nerozmyslím."

Thorovi traja bratia sa rozbehli k vozu, žiarili. Thor si všimol že aj jeho otec žiari.

Ale on sám bol skľúčený, keď ich sledoval, ako odchádzajú.

Vojak sa otočil a prechádzal k ďalšiemu domu. Thor to už dlhšie nevydržal.

"Sir!" Thor vykríkol.

Jeho otec sa otočil a zazrel na neho, ale Thorovi to už bolo jedno.

Vojak zastavil, chrbtom k nemu, a pomaly sa otočil.

Thor urobil dva kroky dopredu, so srdcom bijúcim až v krku vypol svoju hruď tak ako len mohol.

"Vy ste ma neposúdili, pane," povedal.

Vojak si prekvapene premeral Thora od hora až dole, ako keby to bol vtip.

"Naozaj? "spýtal sa a prepukol do smiechu.

Aj jeho muži sa začali smiať. Ale Thorovi to bolo jedno. Toto bola jeho chvíľa. Bolo to teraz, alebo nikdy.

"Chcem vstúpiť do Légie!" Povedal Thor.

Vojak pristúpil k Thorovi.

"Myslíš, teraz?"

Zatváril sa pobavene.

"A už si vôbec mal štrnásť?"

"Áno, pane. Pred dvoma týždňami."

"Pred dvoma týždňami!"

Veliteľ zajačal od smiechu, rovnako ako jeho muži.

"V tomto prípade sa iste budú naši nepriatelia chvieť pri pohľade na teba."

Thor cítil ako ho spaľuje poníženie. Musel niečo urobiť. Nemohol to nechať skončiť takto. Vojak sa otočil k odchodu, ale tomu musel Thor zabrániť za každú cenu.

Thor vystúpil krok dopredu a zakričal "Pane! Robíte chybu!"

Dav zdesene zalapal po dychu, keď sa vojak zastavil a znovu sa pomaličky otočil.

Teraz sa už ale mračil.

"Hlupák, " povedal jeho otec a schmatol Thora za rameno, "choď späť dovnútra!"

"Nikam nejdem!" Thor zreval a striasol otcovo zovretie.

Vojak pristúpil k Thorovi a jeho otec ustúpil.

"Vieš aký je trest za urážku Strieborného? " vyštekol vojak.

Thorovo srdce búšilo ako o závod, ale on vedel, že teraz nemôže cúvnuť.

"Prosím, odpusť mu, pane," povedal jeho otec. "Je to ešte dieťa a -"

"Nebudem hovoriť s vami," povedal vojak. S neústupým pohľadom donútil otca, aby mlčal.

Vojak sa otočil späť k Thorovi.

"Odpovedz mi!" Povedal.

Thor prehltol, neschopný hovoriť. Toto neišlo tak, ako si predstavoval.

"Uraziť Strieborného je jako uraziťsamého kráľa," zarecitoval Thor pokorne, ako to mal uložené v pamäti.

"Áno," povedal vojak. "Čo znamená, že ti môžem dať štyridsať rán bičom, keby som chcel."

"Nechcel som vás uraziť, pane," povedal Thor. "Ja len chcem byť vybranný. Prosím. O tomto som sníval celý môj život. Prosím. Dovoľte mi, aby som sa k vám pripojil."

Vojak sa na neho pozrel, a pomaly jeho výraz zmäkol. Po dlhej dobe pokrútil hlavou.

"Si mladý, chlapče. Máš statočné srdce. Ale ešte nie si pripravený. Prihlás sa, až prestaneš piť mamine mlieko."

Potom sa otočil, vyrazil preč a rýchlo vyskočil na koňa. Na ostatných chlapcov sa už ani nepozrel.

Thor skľúčene sledoval ako sa karavána dala do pohybu. Tak rýchlo ako prišli, aj odišli.

Posledná vec ktorú Thor videl boli jeho bratia. Sedeli v zadnej časti posledného voza a posmešne sa na neho dívali. Odchádzali pred jeho očami, ďaleko odtiaľto, za lepším životom.

Thor cítil, že v ňom čosi práve umrelo.

Keď vzrušenie okolo neho pomiulo, dedinčania sa rozišli späť do svojich domovov.

"Uvedomuješ si, akú hlúposť si urobil, blázon jeden?" vyštekol Thorov otec a chytil ho za ramená. "Uvedomuješ si, že si mohol zničil šance svojich bratov?"

Thor rázne zhodil otcove ruky zo svojich ramien, ten sa vyhnal a uštedril mu spakruky jednu cez tvár.

Thor to zacítil a zamračil sa na svojho otca. Časť jeho ja chcela najprv otcovi vrátiť. Ale nakoniec sa ovládol.

"Choď po moje ovce a priveď ich späť. Hneď! A keď sa vrátiš, neočakávaj odo mňa jedlo. Namiesto večere premýšľaj o tom čo si urobil."

"Možno že sa už nevrátim vôbec! " Thor zareval, keď sa otočil a vyrazil preč, ďaleko od svojho domova, smerom ku kopcom.

"Thor!" zakričal jeho otec. Niekoľko dedinčanov, ktorí ešte zostali na ceste sa prizerali.

Thor sa dal do klusu, potom do behu. Chcel sa dostať odtiaľto čo najďalej. Sotva si všimol, že plače. Slzy zaliali jeho tvár, pretože ako každý sen, ktorý kedy mal, aj tento bol rozdrvený.

Thor sa zlostne potuloval v kopcoch celé hodiny, až nakoniec si vybral miesto a posadil sa, ruky skrížil cez nohy a pozoroval obzor. Sledoval ako koče miznú v diaľke, a díval sa na oblak prachu, ktorý za nimi ostal ešte dlho potom.

Žiadne ďalšie návštevy už nebudú. Teraz bol odsúdený zostať tu v tejto dedine na roky, čakajúc na ďalšiu šancu, ak ešte vôbec príde. A či by mu to otec vôbec dovolil. Teraz ostali len oni dvaja v dome, a jeho otec mu určite dá pocítiť ako veľmi ho nahneval. Otec by chcel, aby mu aj naďalej robil služobníka, až roky prejdú a on by skončil rovnako ako otec - zabudnutý tu a žijúci malý, podradný život - zatiaľ čo jeho bratia získajú slávu a meno. Vo svojich žilách cítil, ako ho to všetko ponižuje. Toto nebol život, ktorý by chcel žiť. A on to dobre vedel.

Znovu a znovu si Thor namáhal mozog, čo by mohol robiť alebo zmeniť. Neprišiel na nič. Život mu rozdal práve takéto karty.

Po hodinách sedenia vstal a začal sa skleslo presúvať späť do známych kopcov, vyššie a vyššie. Tak či tak smeroval späť k stádu, na najvyšší pahorok. Ako liezol, prvé slnko už zapadlo a druhé dosiahlo svoj ​​vrchol, zalievajúc oblohu zeleným svetlom. Túlajúc sa, pohrával sa Thor so svojím prakom, ktorý mal uviazaný okolo pasu. Svoj kožený prak používal roky. Siahol do vrecka s kameňmi, ktoré mu viselo na boku, a prstami medzi nimi preberal, jeden hladší než druhý, všetky ručne zbierané z najvyberanejších potokov. Občas vystrelil na vtáky; inokedy na hlodavce. Bol to zvyk hlboko zakorenený v priebehu rokov. Spočiatku netrafil nič. Potom raz trafil pohyblivý cieľ. Odvtedy bola jeho muška presná. Teraz vrhanie kameňov sa stalo súčasťou jeho ja – a okrem toho ho to dokázalo ukľudniť. Jeho bratia možno dokážu mečom zoťať strom, ale nikdy by netrafili letiaceho vtáka s kameňom.