Morgan Rice - Cesta Hrdinu

Chlapec stál na najvyššom vŕšku južnej krajiny Západného kráľovstva Prsteňa a obrátený k severu pozoroval prvé z vychádzajúcich sĺnk . Tak ďaleko ako len dovidel sa vlnili zelené kopce, vystupujúce a klesajúce ako ťavie hŕby v rade údolí a vrchov. Ohnivo oranžové lúče prvého slnka otáľali v rannej hmle, iskrili, a svetlo ktoré vytvárali bolo rovnako kúzelné ako chlapcova nálada. Málokedy sa prebudil tak skoro, alebo sa odvážil tak ďaleko od domova, a nikdy nevystúpil tak vysoko - vediac, že by tým nahneval otca. Ale dnes mu to bolo jedno. Dnes nedbal na tých milión pravidiel a domácich povinností , ktoré ho zväzovali po štrnásť rokov. Tento deň bol iný. Bol to deň kedy sa naplnil jeho osud.

Chlapec, Thorgrin zo Západného kráľovstva, z Južnej provincie, z klanu McLeod - každému známy jednoducho ako Thor - najmladší zo štyroch chlapcov a najmenej obľúbený u svojho otca, zostal hore celú noc v očakávaní tohoto dňa. Netrpezlivo a s horúčkovytým pohľadom sa prechádzal sem a tam, čakajúc a želajúc si, aby už prvé slnko vyšlo. Lebo deň ako je tento prichádza len raz za niekoľko rokov, a keby ho minul, ostal by naveky v tejto dedine odsúdený na pasenie stáda svojho otca až do konca svojich dní. A to bola myšlienka, ktorú nezniesol.

Deň Odvodu. Bol to deň, kedy kráľovská armáda prechádzala provinciami a vyberali dobrovoľníkov do Kráľovskej Légie. Thor celý svoj život nesníval o ničom inom. Pre neho život znamenal jednu vec: pripojiť sa k Strieborným, kráľovským elitným rytierom, ktorí mali to najlepšie brnenie a najvyberanejšie zbrane z obidvoch kráľovstiev. A nikto nemohol vstúpiť k Strieborným bez toho, aby bol predtým v Légii, medzi mladým panstvom vo veku od štrnásť do devatnásť rokov. A ak človek nebol synom šľachtica, alebo slávneho bojovníka, tak sa ani do Légie dostať nemohol.

Deň Odvodu bol jedinou výnimkou. Vzácna udalosť, ktorá sa konala iba raz za niekoľko rokov, kedy Légia nemala dosť mužov a tak kráľovi muži prechádzali krajinou a hľadali nových regrútov. Všetci vedeli, že len málo bolo vybraných, a ešte menej sa ich dostane až do Légie.

Thor študoval horizont pozorne a hľadal akékoľvek známky pohybu. Vedel, že Strieborní pojdu touto jedinou cestou do jeho dediny, a on chcel byť prvý, kto ich zazrie. Jeho stádo oviec všade okolo neho, protestujúc zdvíhalo svoje hlasy v protivnom chóre neustáleho bečania, dožadujúc sa, aby ich zobral naspäť na nižšie svahy, k lepšej pastve. Snažil sa ten hluk a zápach nevnímať. Musel sa sústrediť.

Všetky tie roky, kedy sa staral o stádo, robil lokaja svojmu otcovi, lokaja svojim starším bratom, všetko toto bolo znesiteľné len vďaka myšlienke, že raz toto miesto opustí. Jedného dňa, keď Strieborní prídu, on prekvapí všetkých, ktorí ho podceňovali a bude vybraný. Jediným rýchlym pohybom sa vyšvihne na ich voz a povie zbohom všetkému.

Jeho otec ho, samozrejme, nikdy vážne nepovažoval ako kandidáta pre Légiu. V skutočnosti, on ho nikdy nepovažovali za kandidáta na nič. Namiesto toho jeho otec venoval svoju lásku a pozornosť Thorových trom starším bratom. Najstarší mal devätnásť a ďalší dvaja nasledovali rok po roku za ním. Thor bol dobré tri roky mladší od nich. Možno preto, že oni si boli bližší vekom, alebo možno preto, že vyzerali rovnako, a inak ako Thor, oni držali pokope a sotva si všímali existenciu Thora.

Horšie je, že oni boli vyšší, robustnejší a silnejší ako on a aj keď Thor vedel, že nie je žiadna padavka, napriek tomu si vedľa nich tak pripadal. Cítil, aké sú jeho svalnaté nohy krehké v porovnaní s ich dubovými sudmi. Jeho otec neurobil nič pre to, aby sa to zmenilo, a v skutočnosti sa zdalo, že mu to tak aj vyhovuje. Nechával Thora starať sa o ovce a udržiavať zbrane, zatiaľ čo jeho bratia trénovali. Aj keď to nikdy nebolo nahlas povedané, ale každému bolo jasné, že Thor sa má len skraja pozerať ako jeho bratia dosahujú veľké úspechy. Jeho osudom bolo zostať tu, byť prehltnutý touto dedinou, a dať svojej rodine podporu, ktorú požadujú.

Ešte horšie bolo, že Thor vycítil ako sa jeho bratia, cítia ním ohrození, možno ho dokonca nenávidia. Thor to mohol vidieť v každom ich pohľade, v každom ich geste. Nechápal ako, ale vzbudil v nich niečo, ako je strach alebo žiarlivosť. Možno to bolo preto, že bol odlišný od nich, nevyzeral ako oni a ani nehovoril ako oni; ani sa neobliekal ako oni, keďže jeho otec schovával to najlepšie - fialové a šarlátové róby, zlatom zdobené zbrane - pre jeho bratov, zatiaľ čo Thorovi nechali len tie najhrubšie a najobyčajnejšie handry.

Avšak Thor stále našiel spôsob ako si šaty upraviť tak, aby sadli čo najlepšie. Okolo pása si uviazal šatku, a teraz, v lete odstrihol rukávy, aby jeho vypracované paže mohol ovievať letný vánok. Ku košeli nosil hrubé plátené nohavice, jeho jediné - a topánky vyrobené z najchudobnejšej kože boli vysoko šnurované. Sotva by sa vyrovnali koženým topánkam jeho bratov, ale plnili svoj účel. Jeho uniforma bola typická pre pastiera.

Ale jeho výraz pastiersky nebol. Thor bol vysoký a štíhly, s hrdou vystupujúcou sánkou, ušľachtilou bradou, výraznými lícnymi kosťami a sivými očami vyzeral skor ako bojovník, ktorý sa stratil svojej jednotke. Jeho rovné, hnedé vlasy mu voľne padali okolo uší, a cez ofinu prebleskovali živé oči.

Thorovým bratom bolo dovolené dnes ráno dlho spať a po výdatných raňajkách budú poslaní na Odvod – s najlepšími zbraňami a otcovým požehnaním, zatiaľ čo on by nemal dovolené ani sa toho zúčastniť. Raz sa na to otca pokúsil aj spýtať, ale nepochodil dobre. Jeho otec rozhovor rezolútne ukončil a on to už druhykrát neskúšal. Jednoducho to nebolo fér.

Thor bol odhodlaný vzoprieť sa osudu, ktorý pre neho naplánoval jeho otec. Pri prvom náznaku kráľovského karavánu, pobeží ako o preteky naspať domov a znovu sa postaví svojmu otcovi, a či sa mu to páči alebo nie, stretne aj on kráľových mužov. Bude stáť pri Odvode s ostatnými. Jeho otec ho nemože zastaviť. Pri pomyslení na to cítil, ako mu zviera žalúdok.

Prvé slnko vystúpalo o čosi vyššie, a keď to druhé, mätovo zelené, začalo vychádzať a pridávalo svoje svetlo na fialovú oblohu, Thor ich zazrel.

Stál vzpriamene, po chrbte mu prebehol mráz. Tam, na obzore sa ukázali najjemnejšie obrysy konského povozu. Prach spod jeho kolies stúpal k nebu. Jeho srdce bilo rýchlejšie keď zazrel ďalší; potom ďalší. Aj z takejto diaľky sa zlaté koče leskli vo svetle sĺnk, ako strieborné rybky vyskakujúce z vody.

V okamihu keď ich napočítal dvanásť, už nemohol dlhšie otáľať. S búšiacim srdcom v hrudi, prvykrát v živote zabudnúc aj na svoje stádo, sa Thor otočil a potkýnajúc sa utekal dole kopcom, rozhodutý nezastaviť sa pred ničím - kým sa ku ním neprihlási.

*

Thor sa sotva zastavil, aby nabral dych, keď sa rútil dole kopcami, pomedzi stromy, nedbajúc na škrabance. Dobehol k čistine a uvidel svoju dedinu rozprestretú nižšie: Ospalá osada plná jednoposchodových domkov z bieleho ílu so slamenými strechami. Žilo tam zopár tuctov rodín. Z komínov stúpal dym, keďže väčšina už bola hore a pripravovali si svoje raňajky. Bolo to idylické miesto, akurát dosť ďaleko – jeden celý deň jazdy - od Kráľovho Dvora, dosť na to, aby to odradilo cestovateľov od častých návštev. Boli len ďalšií z mnohých farmárskych dedín na okraji Prsteňa, len ďalší zúbok vo veľkom kolese Západneho kráľovstva.

Thor prešprintoval nadol posledný úsek, ktorý mu ostával na námestie, zanechávajúc za sebou oblak prachu. Sliepky a psi pred ním utekali a stará žena, sediac pred svojím domom pri kotle bublajúcej vody na neho zasyčala.