Morgan Rice - Cesta Hrdinu

Aj keď sa na meč pozeral po tisíci raz, MacGil neprestal premýšľať o tom, kto asi tak bude ten, kto meč pozdvihne. Kto z jeho rodu by to dokázal? Keď myslel na to, čo musí urobiť – vymenovať dediča, rozmýšľal, komu – ak vôbec, je súdené ho zdvihnúť.

"Je to ťažká čepeľ, " ozval sa hlas.

MacGil sa otočil, prekvapený, že v tej malej miestnosti nie je sám.

Bol to Argon, ktorý stál vo dverách. MacGil ho spoznal po hlase ešte skôr ako ho uvidel a bol aj podráždený, že neprišiel skôr, aj potešený, že je tu.

"Idete neskoro," povedal MacGil.

"Vaše vnímanie času sa na mňa nevzťahuje," Argon odpovedal.

MacGil sa obrátil späť k meču.

"Mysleli ste si niekedy, že by som bol schopný to zdvihnúť?" spýtal sa zamyslene. "V ten deň, keď som sa stal kráľom?"

"Nie," odpovedal rezolútne Argon.

MacGil sa otočil a zadíval sa na neho.

"Vedeli ste, že ja to nedokážem. Videli ste to vo svojich víziach, pravda?"

"Áno."

MacGil tam stál a uvažoval.

"Desí ma, keď odpoviete priamo. To nie je vaším zvykom."

Argon mlčal a MacGil si uvedomil, že už nepovie nič viac.

"Dnes mám vymenovať svojho nástupcu, "povedal MacGil. "Zdá sa mi to zbytočné menovať ho práve dnes. Kazí to kráľovskú radosť zo svadby vlastného dieťaťa."

"Možno, že tá radosť má byť takto usmernená."

"Ale ja mám pred sebou ešte toľko rokov kráľovania, " bránil sa MacGil.

"Možno nie toľko, ako si myslíte, " odpovedal Argon.

MacGil prižmúril oči a premýšľal. Čo mu tým chcel povedať?

Ale Argon nepokračoval.

"Šesť detí. Koho si mám vybrať? " Spýtal sa MacGil.

"Prečo sa pýtate mňa? Už ste predsa vybrali. "

MacGil sa na neho pozrel. "Vidíte veľa. Áno, vybral. Ale ja stále chcem vedieť, čo si o tom myslíte."

"Myslím, že ste urobili múdru voľbu, "povedal Argon. "Ale pamätajte - kráľ nemôže vládnuť zo záhrobia. Bez ohľadu na to, koho ste si vybrali, osud si aj tak vyberá sám za seba."

"Budem žiť, Argon? " Spýtal sa MacGil vážne otázku, na ktorú chcel vedieť odpoveď odkedy sa ráno prebudil z hroznej nočnej mory.

"Včera v noci sa mi snívalo s vranou," dodal. "Prišla a ukradla mi moju korunu. Potom ďalšia ma odniesla preč. Ako som letel, videl som, ako sa moje kráľovstvo premieňalo na čiernu spálenú pustatinu."

Pozrel sa na Argona, jeho oči sa leskli.

"Bol to sen? Alebo niečo viac?"

"Sny sú stále niečo viac, alebo…? " Spýtal sa Argon.

MacGila sa zmocnila úzkosť.

"Kde je to nebezpečenstvo? Len tú jednu vec mi povedzte."

Argon pristúpil bližšie a zadíval sa mu do očí s takou intenzitou, že MacGil mohol cítiť moc, ktorá z Druida vyžarovala.

Argon sa naklonil a zašepkal:

"Vždy bližšie, než si myslíte."

Thor sa schovával v slame v zadnej časti voza, ktorý pomaly hrkotal po poľnej ceste. Keď v noci došiel na cestu, skryl sa a trpezlivo čakal, kým nepríde voz dostatočne veľký na to, aby naň mohol naskočiť bez toho, aby si to niekto všimol. Bola tma a voz šiel dostatočne pomaly na to, aby sa rozbehol a skočil dozadu. Pristál v sene a ponoril sa dovnútra. Našťastie, kočiš si ho vôbec nevšimol. Thor nevedel naisto, či voz ide do Kráľovho Dvora, ale mieril týmto smerom, a voz tejto veľkosti, a s týmito erbami, by len ťažko išiel niekde inde.

Ako Thor išiel nocou, bol hore celé hodiny, premýšľajúc o svojom stretnutí so Syboldom, s Argonom. O svojom osude. O svojom bývalom domove. O svojej matke. Cítil, že vesmír mu odpovedal, že mu povedal, že jeho osud je iný. Ležal tam, ruky zopäté za hlavou, a pozeral sa na nočnú oblohu, ktorú videl cez dieru v plachte. Pozoroval žiariaci vesmír a červené hviezdy, ktoré boli tak ďaleko. Bol nadšený. Prvý raz v živote bol na ceste. Nevedel ešte kam, ale šiel. Tak či tak, nakoniec nájde tú správnu cestu do Kráľovho Dvora.

Keď Thor otvoril oči už bolo ráno a zaplavilo ho svetlo. Uvedomil si, že zaspal. Rýchlo sa posadil, pozeral sa všade okolo, a hneval sa sám na seba, že zaspal. Mal by byť viac ostražitý. Mal šťastie, že nebol objavený.

Voz sa stále pohyboval, ale už toľko neposkakoval. To mohlo znamenať len jedno – je na lepšej ceste. Musí to byť blízko mesta. Thor sa pozrel dolu a videl hladkú upravenú cestu bez kameňov a priekop. Jeho srdce začalo biť rýchlejšie - blížia sa ku Kráľovmu Dvoru.

Thor sa pozrel von zo zadnej časti voza a bol ohromený. Nádherné rušné ulice. Desiatky vozov všetkých tvarov a veľkostí s nakladmi rôzneho druhu zapĺňali cesty. Jeden naložený s kožušinami, ďalší s kobercami, a ešte ďalší s kurencami. Medzi nimi kráčal stovky obchodníkov, niektorí viedli dobytka, iní niesli na hlavách naložené koše. Štyria muži niesli zväzky hodvábu. Bola to armáda ľudí a všetci išli v jednom smere.

Thor ožil. Ešte nikdy nevidel toľko ľudí naraz, toľko tovaru, toľko pohybu. Celý svoj život strávil v malej ospalej dedinke a teraz sa ocitol v strede ľudstva.

Začul hlasné zvuky, cinkot reťazí a taký silný náraz obrovských drevených klátov, že sa až zem otriasla. O chvíľu neskôr sa ozval iný zvuk spopod konských kopýt - klepanie na drevo. Pozrel sa dolu a videl že sú na moste a pod nimi je vodná priekopa. Prešli padacím mostom.

Thor vystrčil hlavu a uvidel obrovské kamenné stĺpy a nad nimi ostnatú železnú bránu. Práve prechádzali cez Kráľovskú bránu.

To bola najväčšia brána, akú kedy videl. Pozrel sa na hroty, a pomyslel si, že ak by spadli dole, prekrojili by ho na polovicu. Všimol si štyroch Strieborných, ktorí strážili vstup a jeho srdce začalo biť rýchlejšie.

Prešli dlhým kamenným tunelom, o chvíľu neskôr opäť videl oblohu. Boli vo vnútri Kráľovho Dvora.

Thor tomu nemohol uveriť. Tam bolo ešte rušnejšie, tisíce ľudí a každý smeroval niekam inam. Videl perfektne pokosené obrovské trávniky, všade kvitli kvety. Cesta sa rozšírila a po oboch stranách ju lemovali stánky, drobné obchodíky a kamenné stavby. A medzi tým všetkým, kráľovi muži. Vojaci oblečení v brnení. Thor to dokázal.

Vo svojom nadšení sa Thor neprozreteľne na voze postavil. Hneď nato voz zčistajasna zastal, on spadol dozadu a pristál na slame. Než stačil vstať, bolo počuť ako sa drevo posunulo a keď sa pozrel hore videl nahnevaného starého muža. Bol plešatý, oblečený v handrách a mračil sa na neho. Natiahol sa dovnútra, kostnatými rukami schmatol Thora za členky a vytiahol ho von.

Thor tvrdo pristál na chrbte, z prašnej cesty sa dvíhol oblak prachu. Okolo seba začul smiech.

"Ešte raz sa zvezieš v mojom voze chlapče, tak skončíš v putách! Máš šťastie, že na teba hneď nezavolám Strieborných!"

Starý muž sa obrátil a odpľul si, potom sa ponáhľal späť na svoj voz a popohnal kone.

Thor ostal v rozpakoch a pomaly sa postavil na nohy. Rozhliadol sa okolo. Jeden alebo dvaja okoloidúci sa zasmiali a Thor sa uškrnul späť, kým sa neodvrátili. Oprášil sa - jeho pýcha bola zranená, ale telo nie.

Keď sa rozhliadol naokolo, nálada sa mu vrátila. A povedal si, že môže byť rád, že tak ľahko sa dostal až tak ďaleko. Teraz, keď bol vonku z voza, sa mohol pozerať okolo slobodne, a bol to úchvatný pohľad. Kam až dovidel sa rozkladalo mesto. V jeho strede stál nádherný kamenný hrad, obklopený vežami, opevnený mohutnými hradbami, na ktorých hliadkovala kráľovská armáda. Všade okolo neho boli dokonalé udržiavané zelené parky, kamenné námestia, fontány, aleje stromov. Bolo to mesto. A bolo zaplavené ľuďmi.