Morgan Rice - Cesta Hrdinu

Kým stihol zareagovať, strážnik ho tvrdo kopol. Thor zacítil ostrú ranu v rebrách a strážnik sa rozohnal znova.

Tentoraz Thor chytil strážnikovu nohu vo vzduchu a strhol ju. Vyviedol ho z rovnováhy a zhodil ho na zem.

Thor rýchlo vyskočil na nohy, rovnako aj strážnik. Thor naňho pozeral, šokovaný tým, čo práve urobil. Oproti nemu stál zamračený strážnik.

"Nielenže dostaneš putá," zasyčal strážnik, "ale za toto draho zaplatíš. Nikto sa nesmie dotknúť kráľovej stráže! Na Légiu môžeš zabudnúť, teraz sa budeš váľať v žalári! Budeš mať šťastie, ak ťa ešte niekto niekedy uvidí! "

Strážca vytiahol reťaz s putami na konci. Priblížil sa k Thorovi s chuťou pomstiť sa.

Thorova myseľ bežala na plné obrátky. Nemohol si dovoliť byť spútaní a napriek tomu nechcel zraniť člena kráľovskej gardy. Musel niečo vymyslieť - a rýchlo.

Spomenul si na prak. Potom už zapracovali reflexy. Schmatol prak, kameň, zamieril a vrhnul.

Kameň zasvištal vzduchom a vyrazil ohúrenému strážnikovi putá z ruky, ktoré s rachotom spadli na zem. Tiež trafil jeho prsty. Strážnik zatriasol rukou a kričal od bolesti.

Na to strážnik venoval Thorovi vražedný pohľad a vytasil meč.

"To bola tvoja posledná chyba," zavrčal temne a zaútočil.

Thor nemal na výber - tento človek ho jednoducho nenechá. Položil ďalší kameň do praku a hodil. Nechcel muža zabiť ani ho vážne zraniť, ale musel ho zastaviť. Takže namiesto toho, aby mieril na jeho srdce, nos, oko, alebo hlavu, Thor vyslal kameň na miesto, o ktorom si bol istý, že muža stopercentne zastaví.

Medzi strážikové nohy.

Nevrhol plnou silou, ale dosť na to, aby zrazil muža na zem.

Bol to perfektný zásah.

Strážnik sa zložil, pustil meč, chytil sa za slabiny, zrútil sa na zem a stočil do kĺbka.

"Za toto budeš visieť!" zastonal uprostred bolesti. "Stráže! Stráže!"

Thor sa obzrel a v diaľke zbadal niekoľko kráľových strážcov, ktorí sa ponáhľali na miesto incidentu.

Buď teraz, alebo nikdy.

Bez meškania šprintoval k oknu. Bude ho musieť preskočiť, rovno do arény, a akokoľvek strhnúť na seba pozorosť. A bude musieť bojovať s každým, kto sa mu postaví do cesty.

MacGil sedel v hornej sieni svojho hradu, v jeho súkromnej príjmacej sále, ktorú používal pre osobné záležitosti. Sedel na menšom tróne, ktorý bol vyrezávaný z dreva a pozerel sa na svoje štyri deti zoradené pred ním. Bol tam jeho najstarší syn Kendrick, vo svojich dvadsiatich piatich rokoch známy bojovník a pravý džentlmen. On sa zo všetkých jeho detí na neho najviac podobal, čo bolo iróniou osudu, pretože bol nemanželské dieťa. Bol to iba jedinný prehrešok, ktorý MacGil spáchal s inou ženou, na ktorú už dávno zabudol. MacGil vychovával Kendricka spolu s ostatnými svojimi deťmi, aj keď zo začiatku kráľovná protestovala, s podmienkou, že sa nikdy nebude uchádzať o trón. To ho teraz bolelo najviac, pretože Kendrick bol najlepší muž, akého kedy poznal, a bol hrdý na to, že splodil takého syna. Ťažko si predstaviť vhodnejšieho dediča jeho kráľovstva.

Vedľa neho, a jeho pravý opak, stál jeho druhorodený syn - ale legitímne prvorodený - Gareth. Mal dvadsaťtri, tenký s jemnými čtami a veľkými hnedými očami, ktoré boli v neustálom pohybe. Jeho povaha nemohla byť od Kendrickovej rozdielnejšia. Gareth bol presne to, čo Kendrick nebol - kde bol jeho brat úprimný, Gareth skrýval svoje skutočné myšlienky; kde bol jeho brat hrdý a vznešený, Gareth bol nečestný a klamársky. MacGila to trápilo, že má jeho syn takúto povahu a snažil sa ho mnohokrát prevychovať. Ale ako chlapec dospieval, zmieril sa s tým, že jeho povaha bude jeho osudom - ambiciózny intrigár túžiaci po moci. MacGil tiež vedel, že Gareth nepociťuje lásku k ženám a má mnoho milencov. Iní králi by takého syna vyhnali, ale MacGil sa neriadil predsudkami a pre neho to nebol dôvod, aby svojho syna nemal rád. Nesúdil ho za to. Čo ho u syna mrzelo, bola jeho zlá a intrigánska povaha, ktorú nemohol prehliadnuť.

V rade vedľa Garetha stála MacGilova druhorodená dcéra Gwendolyn. Práve jej minulo šestnásť a bola najkrajšia dievčina, akú kedy videl - a jej povaha ešte predstihovala jej vzhľad. Bola láskavá, veľkorysá, úprimná – naozaj najlepšia mladá dáma, ktorú kedy poznal. V tomto smere bola podobná Kendrickovi. Keď sa na MacGila pozrela tak, ako sa milujúca dcéra díva na svojho otca, vždy cítil jej nekonečnú oddanosť. Bol viac hrdý na ňu, ako na svojich synov.

Vedľa Gwendolyn stál jeho najmladší syn Reece. Hrdý a temperamentný mladík, ktorý sa v štrnástich ešte len stával mužom. MacGil sledoval s veľkým potešením jeho prijatie do Légie, a už teraz v ňom videl muža, ktorým sa raz stane. MacGil nepochyboval, že jedného dňa bude Reece jeho najlepší syn a veľký vládca. Ale ten deň tu ešte nie je. Bol príliš mladý, a ešte sa musí veľa čo učiť.

MacGil mal zmiešané pocity, keď skúmal tieto štyri deti, svojich troch synov a dcéru, ako tu stáli pred ním. Cítil hrdosť zmiešanú so sklamaním. Tiež zlosť, lebo dvaja z jeho detí tu chýbali. Jeho najstaršia dcéra Luanda sa samozrejme pripravovala na svoju vlastnú svadbu, a keďže sa vydáva do iného kráľovstva, táto záležitosť o nástupníctve sa jej netýka. Ale jeho druhý syn, osemnásťročný Godfrey tiež chýbal. MacGil očervenel nad takouto urážkou.

Už od malička nemal Godfrey rešpekt ku kráľovským záležitostiam, a bolo vždy jasné, že mu na tom nezáležalo a vládnuť nikdy nebude. A najväčšie sklamanie pre MacGila bolo, že Godfrey sa namiesto toho rozhodol tráviť svoje dni popíjaním v pivniciach so svojimi priateľmi, a spôsoboval tak kráľovskej rodine hanbu a problémy. Bol to lenivec, ktorý prespal väčšinu dňa a ten zvyšok vyplnil pitím. Na jednej strane sa MacGilovi uľavilo, že tu nebol; na strane druhej, to bola urážka ktorú nemohol prijať. MacGil to aj tušil a preto vyslal zavčasu svojich mužov, aby prehľadali pivnice a priviedli syna späť. Teraz sedel ticho a čakal na nich.

Ťažké dubové dvere sa konečne rozleteli a dnu vpochodovali kráľovské stráže, ťahajúc medzi sebou Godfreya. Postrčili do neho až sa dotackal do stredu miestnosti a dvere za ním zabuchli.

Jeho bratia a sestra sa otočili a uprene sa na neho pozerali. Godfrey bol špinavý, páchnuci pivom, neoholený a nebol ani poriadne oblečený. Usmial sa na nich. Drzý, ako vždy.

"Dobrý deň, otče," povedal Godfrey. "Zmeškal som všetku srandu?"

"Postavíš sa vedľa svojich súrodencov a buďeš čakať až prehovorím. Ak nie, Boh mi pomáhaj, nechám ťa zviazať v žalári s ostatnými väzňami, a neuvidíš jedlo - a tým menej pivo – celé tri dni."

Godfrey vrhol na otca spurný pohľad. MacGil v tom pohľade zbadal skrytú silu, kus samého seba, iskru niečoho, čo by jedného dňa mohlo Godfreymu dobre poslúžiť. Ale to len v prípade, keby dokázal prekonať samého seba.

Rebel až do konca, Godfrey čakal dobrých desať sekúnd, než sa konečne pridal k ostatným.

MacGil si znova prezeral týchto päť detí stojacích pred ním: parchant, deviant, opilec, jeho dcéra, a jeho najmladší. Bolo to zvláštný mix, a nechcelo sa mu ani veriť, že všetci sú na svete vďaka nemu. A teraz, v deň svadby svojej najstaršej dcéry mal úlohu z nich vybrať svojho dediča. Prečo toto všetko?

A okrem toho to bolo aj zbytočné. Veď on bol vo svojich najlepších rokoch a mohol ešte vládnuť tridsať a viac rokov. Hocikoho dnes vyberie, možo ani nevystúpi na trón po celé desaťročia. Tá tradícia ho hnevala. Možno to bolo dôležité v časoch jeho otcov, ale nie teraz.