Maurizio Dagradi - Leibnizovo Kritérium

Drew neprichádzal.

Marron si nadával, že nikdy nenakŕmil kocúra, ale to mali na starosti iní študenti. Vedel, že ten deň odišli títo študenti na seminár a nenakŕmili ho, lebo boli presvedčení, že to urobí Marron.

Cicúch dojedol chlebík a začal sa naťahovať nespúšťajúc zrak z pracovného stola. Marron sa začal znova potiť, lebo nevedel, čo si počne, keď začul buchnúť krídlo brány a rýchly dupot na prístupovej ceste k laboratóriu.

Dvere sa rozleteli a vošiel Drew. Len čo strčil hlavu do miestnosti jeho pohľad zachytil celú scénu a bleskovo zhodnotil situáciu: Marron stál nehybne pri pracovnom stole so zrakom upretým na kocúra, lebo vyzeral, že má vážny záujem chňapnúť pečivo na doske od experimentu, ktorý bol ešte stále v pôvodnom stave.

Drew si s kocúrom rozumel a vyriešil nepríjemnú situáciu úplne banálnym spôsobom:

„Niels! Choď von!“

Na tento rázny povel kocúr s veľmi dôležitým menom 2 Конец ознакомительного фрагмента. Текст предоставлен ООО «ЛитРес». Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес. Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом. okamžite zmizol cez okno do laboratória, ktoré bolo večer neustále pootvorené, aby sa vyvetrala miestnosť.

Marron si s úľavou vydýchol a začal sa uvoľňovať. Prikročil k oknu, aby ho zavrel a medzitým podával správu profesorovi. Keďže fyzici sú struční a uzavretí vo svojich predpokladoch vyrozprával mu základné fakty: „Myslím, že kocúr náhodou nastavil kritické hodnoty experimentu a tie mali za následok premiestnenie alebo rozloženie hmoty na doske. Nemám na to zatiaľ žiadne iné vysvetlenie.“

Počas rozprávania Drew pozoroval experiment, vnímal všetky hodnoty nastavené v počítači a cieľové nastavenia pripojeného prístrojového vybavenia.

„Marron, ako sa zdá, všetko prebehlo ako hovoríš, ale vieš dobre, že na to, aby bol pokus platný, musí sa dať zopakovať. Dobre, takže uložíme terajší stav a potom znova skúsime dosiahnuť pozorovaný účinok.“

Najsamprv bez toho, aby sa niečoho dotkol, vybral Drew z jednej police digitálny fotoaparát s mechanizmom, ktorý na získaný obrázok umiestnil hustú mriežku. Urobil zábery všetkých predmetov na pracovnom stole z rôznych uhlov jednotlivo aj v skupinách. Mriežka umožňovala neskôr zistiť presné vzdialenosti a uhly medzi predmetmi tak, aby sa v prípade potreby obnovilo presné usporiadanie experimentu. Odfotil aj obrazovku počítača, na ktorej boli zobrazené všetky parametre kalibrácie rôznych prístrojov, ktoré sa z neho ovládali a nakoniec Marron uložil údaje do súboru.

Spoločne stiahli všetky získané obrázky a súbory s parametrami do druhého počítača, napálili dve kópie a uložili ich zvlášť. Jednu si dal Drew do aktovky a druhú Marron do vrecka svojej bundy.

Nastal rozhodujúci okamih, museli opakovať pokus a dosiahnuť rovnaké účinky.

Drew položil kus pečiva na dosku tak, aby bol nový krajec na mieste, kde predtým zmizla hmota.

„Keďže nevieme ako to všetko funguje, budeme postupovať náhodne, upravíme vždy jeden parameter a budeme pozorovať čo sa stane. Marron, vyber jeden parameter v počítači. Začneme tým.“

Marron sa obrátil k obrazovke a vybral prvý parameter, na ktorý mu padol zrak.

„Upravím K22. Teraz má hodnotu 1123,08 V 3 . Nastavím ho na nulu.“

Študent vykonal zmenu.

Nič sa nedialo.

„Postupne budem zvyšovať o 10 V. Teraz je K22 na 10 V, 20 V, 30 V...“

Stále nič.

Keď dosiahli 350 V Drew povedal Marronovi, aby postupne zvyšoval o 50 V.

„... 400 V, 450 V, 500 V...“

Stále nič.

Generátor začal po zvýšení napätia ponuro bzučať.

„ …950, 1000, 1050, 1100, 1150, 1200 V…“

Nič.

Marron sa zastavil. Prestal zvyšovať napätie.

„Pán profesor, už sme prekročili hodnotu pre pokus.“

„Všimol som si, Marron.“ Drew intenzívne premýšľal, „dobre, nastav K22 naraz na 1123,08 V ako na začiatku.“

Marron nastavil hodnotu na klávesnici a pred jej zadaním do systému sa zastavil. Vymenili si s Drewom napäté pohľady, obaja sa sústredili na pečivo a potom chlapec aktivoval hodnotu. Okamžite zmizol kúsok pečiva, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec. Kúsok, ktorý chýbal vytvoril identickú formu ako predtým.

Drew zalapal po vzduchu. Niekde v hĺbke ani skutočne nedúfal, že by dosiahli efekt, ktorý mu opísal Marron, myslel len, že na všetko musí byť tradičné vysvetlenie.

Byť očitým svedkom účinkov pokusu ho zaskočilo. Zdalo sa mu, že sa prepadá do vzduchoprázdna, ktoré sa pod ním náhle vytvorilo a roztriasol sa. Našťastie sedel a stačilo len, aby ho študent chvíľu podržal a zabránil pádu. Uvedomoval si čo musel prežívať Marron, keď to pozoroval prvýkrát. Potreboval minútku, aby prišiel k sebe, ale už sa plne ovládal. Celodenná únava bola preč, spánok sa vytratil, jeho myseľ sa stala výkonným a ostrým nástrojom, úplne sa skoncentroval na pokus.

„Dobre, Marron,“ povedal Drew, kým premiestňoval krajec chleba, „nastav K22 na nulu a potom na 1123,08 V.“

Marron ho poslúchol a hmota znova zmizla.

Skúsili nastaviť parameter K22 na 1123,079 V, ale bez výsledku.

„Teraz vieme, že K22 má účinok iba vtedy, ak sa naraz premiestni na kritickú hodnotu. Neexistuje postupné prejavovanie úkazu, ani pri zadaní hodnôt veľmi blízkych kritickej. Vyzerá to, že stojíme pred niečím jednoznačným, čo buď existuje alebo vôbec nie, podľa zadanej hodnoty parametru. Dobre, teraz to skúsime s inými parametrami. Pokračuj, začni od prvého a postupne ich upravuj ako u K22.“

Marron zasiahol: „Pán profesor, už nám neostalo veľa chleba, domnievam sa, že kým nastavíme parametre musíme nájsť iný materiál.“

„Hm, máš pravdu.“

Drew zobral teflónový blok zo susedného pracovného stola a položil ho na dosku.

Zmenou K22 zmizol aj kúsok z neho. Dosiahli rovnaký výsledok aj s kúskom dreva, hranolom, olovenou platničkou a s hubkou od tabule. Overili si, že hrúbka hmoty, ktorá zmizla bola približne pol centimetra.

Bolo desať hodín večer, keď začali upravovať ostatné parametre. Pozhasínali všetky svetlá okrem lampy nad pracovným stolom. Bledé mesačné svetlo vchádzalo cez neďaleké okno, osvetľovalo chrbty dvoch mužov, ktorí sa nahýnali nad opotrebovaným pracovným stolom bežného fyzikálneho laboratória. Pracovali mĺkvo ako mnísi. Študent pozoroval učiteľa, učiteľ získaval nové sily z intuície mladého, ale bystrého študenta. Stačilo málo slov, niekedy iba náznak gesta, aby si rozumeli a pokračovali v dokonalej symfónii v analýze úžasného aj vyprchajúceho úkazu.

„Musí ísť o výmenu,“ podotkol Drew počas skúšok.

Marron naňho pozeral s otázkou v tvári.

„Ak sa hmota premiestni alebo rozloží, na jej mieste ostane prázdno a okolitý vzduch ho okamžite zaplní za vydania ostrého zvuku ako lusknutie. Keďže zvuk nie je počuť, myslím, že hmota, ktorá tu zmizne sa premiestni na iné miesto a nahradí ju rovnaký objem vzduchu, ktorý sa z tamtoho miesta prenesie sem. Musí ísť o okamžitú a súčasnú výmenu.“