Maurizio Dagradi - Leibnizovo Kritérium

„Major!“ zakričala znova hysterickým hlasom.

Camden jej zakričal naspäť bez toho, aby prestal páliť smerom k lesu.

„Už máme dostatočnú výhodu, aby mohla helikoptéra zostúpiť! Adams! Teraz!“

„Roger 1 Конец ознакомительного фрагмента. Текст предоставлен ООО «ЛитРес». Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес. Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом. , pane!“

Adams začal klesať, ale keď bol približne šesť metrov nad vodou, zadný rotor sa zasekol a helikoptéra sa začala otáčať. Pilot sa márne snažil rozchodiť rotor a zároveň manévroval, aby mohol vystúpiť do výšky.

„Núdzový stav! Vypadnite odtiaľ!“ zakričal Adams.

Camden hodil rýchly pohľad na neovládateľnú helikoptéru a pevne sa chopil situácie. Nebol čas na útek, v každom prípade dával prednosť rozmliaždeniu helikoptérou pred hrozným osudom, ktorý ich doháňal od lesa. Na tvári sa mu objavil úškľabok a pohľad mu rozjasnilo diabolské svetlo, výraz muža, ktorý pozerá do tváre vlastnej smrti rozhodnutý čeliť jej. Neprestával surovo strieľať do tmy, už necítil bolesť z rozpáleného železa a ťarchu zbrane.

Aj dievča pochopilo.

„Nie!“ vykríkla zúfalo z posledných zvyškov síl.

„Nie, nie, nie! Teraz nie!“ vzlykala rozrušená. „Tak blízko, tak blízko... prečo?! Prečo?!“

Pozrela na raneného chlapca a dušu jej ovládla nesmierna skľúčenosť. Boli na krok k smrti.

Srdce sa jej zachvelo.

V tomto hroznom okamihu keď podopierala svojho chlapca pod helikoptérou, ktorá ich mohla každým okamihom rozmliaždiť, za burácania guľometu, ktorý jej otriasal údmi a s nohami ponorenými do polovice stehien v páchnucej vode jej myšlienky leteli k tomu, koho už dávno odmietla a uzamkla do zastrčeného kúta mysle.

Zdvihla tvár k oblohe, slzy jej stekali po tvári ošľahanej pulzujúcim vzduchom od padajúcej helikoptéry a začala sa modliť:

„Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi...“

Prvá časť

Si s nami, Ryuu,

si s nami.

Každú noc za tebou prídeme na čierne more

a vieme, že ty tam čakáš s tvojou silnou náručou.

Ako spenená vlna nastúpiš do člna

a po našom boku spoločne vytiahneš siete

ako predošlé noci,

keď sme vďaka tvojim očiam a úsmevu

radostne čelili búrke.

Noboru

1. kapitola

Ako to už chodí, všetko začalo náhodou.

Študent Marron sa práve chystal odpratať prístrojové vybavenie na pracovnom stole v jednom fyzikálnom laboratóriu na Manchesterskej univerzite a pritom si otrávene mrmlal, pretože mu to prikázal profesor Drew, ktorý mal práve namierené domov.

„Marron, pred odchodom odprac môj pokus, aj tak nefunguje“ nariadil.

Nemohlo to počkať do zajtra rána? Bolo neskoro večer, koho by sem čerti niesli, aby skontroloval, či ostal kabinet v poriadku?

„Uf!“ odfrkol si sklamaný Marron, „cesta fyzika občas prechádza aj cez puntičkárstvo starých profesorov.

Položil svoj šunkový chlebík na oceľovú dosku, ktorá bola súčasťou pokusu, keďže neprezieravo vyhodil obal chvíľu pred Drewovým rozkazom a táto doska sa mu zdala v tomto okamihu najčistejším miestom v celom kabinete.

Práve chytil do rúk prvé prístroje, keď chlpatý ryšavý laboratórny kocúr svižným odrazom vyskočil na pracovný stôl a prebehol po klávesnici počítača, schmatol do zubov vrchnú časť pečiva, labkami posunul nejaké mikrometrické nastavenia a zoskočil na zem. Všetko sa udialo v zlomku sekundy.

Marron vydal pridusený krik a pustil sa naháňať kocúra, ktorý v okamihu utiekol na vrchnú policu najvyššej skrinky v kabinete.

Zúrivý študent podišiel k polici, mával na kocúra zovretými päsťami a naznačoval nevľúdne gestá. Potom ako rozumná osoba odhadol, že potrebná energia na dosiahnutie neistého cieľa by bola väčšia ako získaná energia po splnení misie a tak oželel kus večere a rozmýšľal, že takto svojim spôsobom vlastne získal. Hodil posledný karhavý pohľad na kocúra a vrátil sa k pracovnému stolu.

Keď stál a pozoroval čo zvýšilo z jeho chlebíka, odrazu sa zasekol a pomaly, v súlade s uvedomením, ktoré sa objavilo v jeho mysli, sa postupne dostával do akéhosi tranzu s očami otvorenými dokorán a posadnutými hrôzou, oblial ho studený pot, ktorý mu hojne stekal po čele a pokryl celé telo, takže sa v ňom pomaly topil a premočil oblečenie, ruky sa mu triasli a pľúca sa zúfalo snažili lapiť vzduch.

Vpravo hore uprostred chlebíka chýbal kus a táto časť nemala len tak hocijaký tvar, ktorý by bol prirodzeným následkom zlodejského činu kocúra. Nie, išlo o približne štyri centimetre dlhú a centimeter širokú časť, ktorá paralelne opisovala tvar pozdĺžnych horizontálnych okrajov.

Neboli tu známky spálenia, omrvinky alebo akékoľvek zvyšky, žiadny zápach alebo dym po horení. Jednoducho, jedna časť chleba proste zmizla.

Čo sa stalo s tým malým tvarovaným kúskom chleba? Premiestnil sa? Rozložil sa? Čo...?

Marronovi hlavou preblesli všetky možné ortodoxné aj neortodoxné hypotézy, ktoré sa naučil a medzitým sa preberal zo strnulosti, začal pravidelne dýchať a znova vnímať.

Marron to ešte nevedel naisto, ale ľudská história práve dostávala iný smer.

Teraz.

Navždy.

2. kapitola

Veľmi opatrne, aby nenarazil do pracovného stola a zároveň so zrakom upretým na kocúra prikrčeného na polici vo vzdialenosti desať metrov, ktorý sa práve chystal zjesť svoj úlovok, sa Marron, chrbtom nalepený na stenu, pohol k telefónu. Snažil sa rozpamätať na Drewovo domáce číslo. Raz mu telefonoval, keď potreboval vysvetlenie k nejakej úlohe. Končilo na dvojčíslie 54 alebo 45?

„Dopekla!“

Zadal prvé číslo a po krátkom čakaní sa v slúchadle ozval profesorov hlas: „Ahem!... Prosím.“ zakašľal nachladený profesor.

„Pán profesor, tu je Marron, mali by ste sa okamžite vrátiť do laboratória. Je tu niečo, čo musíte vidieť a...“

„Marron!“ prerušil ho neslušne Drew, „mal som dnes ťažký deň. Rektor mi oznámil, že fond pre naše laboratórium bol znížený o štyridsať percent a... ahem... navyše vyzerá to tak, že ani tento rok ma nenechajú odísť do penzie. Dúfam, že ide o niečo veľmi, veľmi dôležité!“

„No, pán profesor, myslím, že ak nechcete, nemusím sa s vami podeliť o Nobelovu cenu.“

„Čo to trepeš, Marron? Nemám čas na hlúpe žartíky!“

Marron sa nenechal vyviesť z rovnováhy.

„Je to váš experiment, pán profesor. Má účinok...“

Študent vnímal náhly zmätok a o niekoľko sekúnd začul buchnutie dverí. Ešte stále počúval zvuky z Drewovho domu. Televízor ostal zapnutý a vychádzali z neho prázdne reči, ako vždy. Profesor nestihol ani položiť slúchadlo.

Marron ostal strážiť experiment a neustále poškuľoval po kocúrovi, aby zabránil ďalšiemu skoku, ktorý by mal bezpochyby katastrofálne následky. Kocúr si odhrýzal po malých kúskoch z chlebíka, ale každým sústom sa jedlo nevyhnutne zmenšovalo a kocúr začal zradne poškuľovať po pracovnom stole.