Andrej Sládkovič - Výbor z lyriky

Zhrmelo nebo — blesky sa rozsvitly —
obloha smutná horko zaplakala,
a nad lúkami, čo práve zakvitly,
vysoká Nitry zatriasla sa skala:
a v hrmavici pod zámkom sa zjaví
v postave slávnej mladá deva Slávy.
Oko vysiela v krásne svoje kraje;
cez lúky spevné a cez tiché háje
túžobne milé na Slovensko hľadí;
myseľ za rod a cit za ľud tej vlasti,
tam slzu blaha, tam slzu boľasti
na líc vädnúce ruže tíško cedí.
Slýchava ona často v tichej dobe
tie žiaľohlasy, čo Slovenskom lkajú,
slýcha, či v tom veľkom sa Tatier hrobe
hlasy vzkriesenia už neozývajú:
časom za hriechy bratov sa modlieva,
časom im pieseň o sláve zaspieva.
Pod zámkom Nitry deva sa zrodila,
slovenská Tatra vlastná je jej mati,
tá ju modliť sa, tá spievať učila
žalm ten: „Zmiluj sa, Hospodine svätý!“ —
„Amen!“ zvon Nitry na pokánie zvoní,
na kajúcich sa zmilovanie skloní!

Na Sitna vrcholci dumná visí skala,
tam večne sedí samota trúchlivá,
tam si sedela, tam horko plakala
mať moja, mati biedna, žalostivá.
Šanuj sĺz mojich horké spomenutie,
ušetri bôľne duše mojej hnutie!
Storočných bôľov obraz to tam sedí,
tak biedny je nie obraz samej biedy;
sedela v závoj čierny zahalená,
žialila ťažkým žiaľom rozžialená:
„Synovia moji, nevďační synovia,
Slávie, matky svojej, viac neznajú!
Skalám žalujem, zlý svet sa mi smeje:
Vystúpte, skál tých pravekí duchovia,
snáď vám sa pohnúť odrodilci dajú,
a moje znovu ožijú nádeje!“
Ja som jej syn, je ona mati moja —
Ó, ake boje v duši mojej stoja! —
No čo stá bojov nado mnou zahučia,
ja s celou dušou padnem v jej náručia!
Ó, neplač, mati, mati naša drahá!
Zájde ten mrak, čo tvoje srdce kryje,
pre deti tvoje príde doba blahá.
Málokto je tvoj, ale každý verný,
čo svedomie si zradou nezačierni;
nejedno srdce ešte k tebe bije,
odhodlanosť je, čo ťa vyslobodí,
táto nádeju — nádeja čin splodí
a činom slávnym rod tvoj zas ožije! —
I neplač teda, mati naša drahá,
zájde ten mrak, čo tvoje slnce kryje,
a tebe, tvojím príde doba blahá!

Rád sa ja dívam v tvoje brilianty,
rieka moja, milý môj Hron!
Mŕtve hovoria iným folianty,
mne tvojho toku šumný tón:
žiada sa večnosť v tieňoch ukrytá,
i zmena žiada sa rozmanitá
ľudskému časov synovi;
tvoje vlny sú obrazy vekov -
a prúd tvoj jak by naveky tiekol,
svet nový, nový a nový.
Keď prudké svoje zamútiš vody,
cit sa a duch môj zarmúti;
v tajomstvách kalných žijú národy,
pekné duše osud múti;
ale zo stokov tvojich výborných
blbocú vlahy vlniek strieborných
ako kopy hravých detí:
a tie očistia zas tvoje toky,
keď si vykonáš úkol vysoký,
úkol: smyť svet svoj zo smetí.
So strán slovenských vetry zaduly,
ale rieka tečie ďalej;
uhly spraštaly: rieku okuly
ľady zimy osiralej;
už nevalia sa tie moje vody,
už zviazané sú krídla slobody
tých letných vĺn môjho Hrona:
hlasy mi jeho umĺkli razom,
ako keď sviaže smutným povrazom
Veľký piatok srdce zvona.
Ale pod ľadmi žije syn Hole,
nevidí svet, čo on robí,
a pyšné brehov jeho topole
tešia sa z jeho poroby.
Až blyskne slnce a prasknú ľady
a šum rieky sa zas omladí
a vlny slobodne hrajú:
s hukom víťazným ramená jeho
zlomky pút svojich k mora Čierneho
vodám prudko unášajú.
Rieka sa hadím krížením točí
a valný tok o breh bije,
prekážky svoje mocne nivočí,
násilné boky podmyje:
ona sa nízkou vinie dolinou
a s vysokou si pohráva hlinou
a doľ ju melie, šuchorí,
a vypnuté tam na nízkom poli
na zrutnú výšku pyšné topoli
strhne, zatopí, zamorí.
Nech piesne cudzie trúba sprevádza,
alebo struny trasenie,
alebo to, čo z píšťal vychádza
vlniek veterných vlnenie:
na tvojich brehoch, v tôňach jelšiny
spievať ja budem v tie violíny
šumu tvojho, slovenský Hron!
A keď zabúria z pŕs mojich žiale,
nech sa ozýva od skale k skale
búrnych tvojich vôd barytón.

Už slnce za hory pozlátené padá
a sen sladký pokoj prírode podáva;
s mladým sa večerom hrá dolinka mladá
a zora milý blesk láskave uspáva:
Cítim to, sladko mi doba táto hovie,
ale čo to za slasť? ktože mi odpovie?
A tichá noc mrakom svety naše kryje
a svetlá čarovné jasným nebom seje;
zrak môj sa do bleskov nebeských zavije
a celým sa srdcom sladký cit rozleje:
Hľadím, že snáď blesk ten na to mi odpovie,
čo v ňom oko moje teší? ktože ho vie?
Nad horou strašná vylietla čierňava,
hrmí, hromy bijú, blýska sa a leje,
utíchne; — od hory k druhej hore vstáva
dúha a slnce sa milé zas usmeje:
Oko moje v slze radostnej sa topí,
ale čo za radosť to? kto ju pochopí?
Pod lipou si pekná mladucha sedela,
spievala ľúbezne a vienočky vila,
tvár sa jej pod ružou červenou belela
a v oku sa hviezda ranná roziskrila:
V jej krásach sladko sa oko moje baví,
ale krásu tých krás ktože mi vyjaví?

Vy kráľovské sestry na nebeskom poli,
v ktorej z vás bydlo si duša moja zvolí,
keď raz z týchto nízkych zakvitnutých hájov
ona preletí ta do nadzemských krajov?
Mlčíte? či význam vášho ligotania
slabosti ľudské snáď pochopiť mi bránia?
V predmetoch tých ľudstvo blaženosť si sníva,
ktoré mu zázračná tajomnosť ukrýva.
Jasné ste vy všetky, ako sláva jasné,
vo vás osláviť sa môžu duše krásne:
Oj, čo sa mi aspoň i vo dne nesmeje
blesk váš, svetlá moje, vy moje nádeje!

Spievajže, sestra, spievaj mi, moja,
ale hlasom matky svojej,
mňa len slovenské hlasy ukoja,
tými dušu moju ovej!
Spievajže, moja, spievaj, oj, spievaj
o krásach rodného kraja
a zápalom tých krás porozhrievaj
chladnúce prsia šuhaja!
Spievaj mi, krásna, veď pekná si ty,
ako svit raňajšej zory;
svet mladý drieme v krásach zavitý
a v ľúbych spevoch hovorí.
Spievaj, zaspievaj, družička mladá,
oj, len dnes sme ešte mladí;
nebudeš spievať, keď rokov vláda
vrelé ti srdce ochladí.
Spievaj mi, veď znáš, ty moja drahá,
ten stý mladých síl nepokoj.
Ukoj ho! Ba nie, veď sa vymáha
duch jarý hor` cez žiaľ i boj!
Spievaj len, spievaj a z duše milej
vôňu ružovú rozlievaj,
ak chceš, žiaľ, ak chceš, potechu vylej,
len, dušička, mi zaspievaj!

Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Hádam súdená v časov potoku
rodinám našim poroba? —
Ľúbosť nespieva na brehoch Hrona,
zamĺkla pieseň veselá,
kviľba sa, ako hučanie zvona,
nad rodom celým prestrela.
Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň
o zlobe vrahov národa;
ale nežiada kliatbu a tieseň
duchov slovenských sloboda.
Spieval bych sväté otčiny žiale;
lež načo slabé kvílenie?
Keď spráchnivejú synov koštiale,
duch dá otčine spasenie. —
Či mám dať strunám svojho varyta
mátožných strachov trasenie?
Či radosť hlásiť, že nám už svitá