СтаВл Зосимов Премудрословски - V deň. Humorná pravda

Keď došli nádvorie, súdruh, manévrujúci v kľukatom bode, začal prekonávať záhradné výsadby, rozbíjať skleníky a ohniská na kúsky a mamutie ošípané Borusya sa ho snažilo zahryznúť na pätu, iba rukoväť mini meča z 18. storočia, zasahujúca do niklu, bezkonkurenčná priľnavosť. Vzdialenosť bola krátka a priateľ už kričal o pomoc a iba ostré zákruty mu pomohli uhnúť sa a utiecť, čo naznačoval dav ázijských Cigánov a ľudových divákov, ktorí hľadeli mimo plot. Tadžické a cigánske matky stiahli deti z plotu, ale neoddelili sa a chceli sledovať živý thriller s názvom: «pomsta a poprava mamuta Borusiho nad bojovníkom ruskej armády.» “ A bolo by tragické, keby to nebolo na záchranu hromady hnoja na konci záhrady, ale aj na záchytné vidle, s ktorými obyvatelia ruských dedín schovávajú seno v hromádkach. Chytili ich, obratne, spolubojovníkom, a v okamihu sa všetko stalo inak alebo naopak: mamutie prasa Fighting utiekla a spolubojovník strčil jej mastné strany, podľa stopky, a tak profesionálne rýchlo a taktne, ako keby bol na taktickej skúške., nemá vidlice, ale útočnú pušku Kalashnikov s bajonetovým nožom. A dokonca aj publikum podporovalo bojovníka potleskom, chválením a tlieskaním nadchádzajúceho víťazstva homo sapiens, obyčajných ruských vojsk – nad prírodou, rozumom nad mysľou a následkom toho nemohlo ošípané vydržať útok a zrútilo sa mŕtvych, priamo pred dverami do domu, na prahu ktorých bola hanblivá v jednej ruke držal šál a druhý hodil jej spodnú časť chrbta, vytrhnutú babičku Yad-Viga. Súdruh urobil posledný tyk do mŕtvoly ošípanej a vidle, ktorý prenikol do mŕtveho tela zvieraťa, kymácející sa ako struna dvojitých basov, hrkálka.

– No, babička, súdruh Spartak začal hrdinsky. – hotovo, nalejte a postavte stôl!!!

Babička odtiahla za ňu valivý špendlík, ktorý valí cesto na knedle a pizzu, a rohožkou ho udrel cez lebku. Ozvalo sa nudné zvonenie a obaja sme od nej sotva utiekli. Hodila na nás aj dláždené kamene, desať až päť kilogramov. A všetci diváci odišli k nej a vydali sa, aby nás dohnali, ale nezachytili, ale bolesť chrbta z kameňov. Babička Yad-Vig, a potom napísali sťažnosť veliteľovi pluku, za ktorý mi dali desať dní, a súdruh – zabuchli dva roky disciplinárny prápor, kde zazvonil od zvonca k zvonu, ručne vyčistil hovno v miestnom prasiatku,…

Bolo to takto: za stanicou metra veľkého veliteľa, svätého a len Sashu, v penny zóne škodlivého výživného sa nachádzala bio toaleta troch stánkov spojených jedným reťazom, obmedzená na jeden účel, z ktorých dve slúžili ako pracovná toaleta, kde obyvatelia St. Petersburg, a tretí bol úrad prevádzkovateľa a pokladníka, v jednej osobe, ktorá vyzbierala peniaze za službu poskytovania zbierky sračiek.

Ľudia stáli v rade a minuli všetky východiskové miesta. A v intervale medzi návštevníkmi som si šúchal peniaze a za svoje peniaze som pripájal tučnú tetu, ktorá zastáva pozíciu prevádzkovateľa a pokladníka týchto bio toaliet, Klavdia Filippovna Undershram, dedičného Leningradu v piatej generácii. Okamžite nepodľahla môjmu krutoprisahajúcemu presvedčeniu, chcem poznamenať, že som sa vtedy nevyjadrila a hovorila som s ním. Ale výsledok bol na tvári. Tvár sa zdvojnásobila. Bol to vecný večer. A už sa počet ľudí znížil. Ja som nepremýšľal o vytrvalosti tela mojej tety a rozhodol som sa vrhnúť trochu. Navyše som mal imunitu pri používaní zadarmo. A keď som šiel do voľného biosortov, cítil som sa rovnako ako teta. Jedlé jedlo ma položilo na záchod. Potom som sa stal závratom, potom nasledovali rozhovory s mimozemšťanmi a ďalej erupcia zvyškov žalúdočného traktu na stenách, cez moje ústa a spánok, sladký sen bez snov. V tom čase sa Claudia Filippovna Undershram prebudila z alkoholovej intoxikácie, ktorá sa prejavila v suchu v ústach a v hrdle, to znamená smäd, niečo napila tekutinu a v zhone a strachu zo súmraku ako dôvod na neskorý domov. Zrazu vstala a zavrela na visacích zámkoch, všetkých suchých skrinkách a mne, spiac vo vnútri, vrátane utekania…

Potom tu bola noc plná chrochtania kobyliek a páni rôznych životných vrstiev, ktorí nedosiahli metro a spali na lavičkách. Polícia ešte nebola v Rusku vynájdená, keď v Rusku pozorovali trocha policajných dôstojníkov v uniforme na služobnom aute značky Zhiguli s modrými číslami a nápisom na stranách MILIČIE, ktorí sa vydali na prehliadku temnej strany. Po tom, čo sa ubezpečili, že je všetko v súlade so zákonom a že nikto nemôže vziať zvyšné peniaze, postavili svoje vozidlá paralelne k sebe, okolo nehnuteľnosti, ktorá zahŕňala biosorti… Vyšli dve guľomety, obušky, plynové kanistre, čižmy a čiapky a smerovali smerom k stánkom ázijských obchodníkov so «shawarmou», ktoré prevádzkujú občania Ruskej federácie s marockou štátnou príslušnosťou, ktorí nerozumejú zväčša rusky, ale boli občanmi, a malo ísť o kiosk s nápisom «GAY SHAURMA PRE PUTIN A TRUMP». Prečo bolo také meno pravdepodobne, prekladatelia boli pravdepodobne s humorom. Vodič so zbraňou zostal v aute pri kormidle a zrazu?

Ja, občan Ruskej federácie dodržiavajúci zákon, som ruský podľa národnosti. Prišiel z ZSSR, Kazašskej republiky, kde ma celé detstvo zbili, pretože som bol len Rus. Keď som však vyrástol, už som ich porazil. Je to však iný príbeh, ktorý sa teraz vracia k deju: Ja, cudzinec Ruskej federácie dodržiavajúci zákon, podľa štátnej príslušnosti – ruský, uznávaný odsúdený, major FSB, dôchodca, zdravotne postihnutý a všetko toto v kombinácii, najmä preto, že som to všetko vedel v neprítomnosti, a to ani tam, kde nebol, sa zrazu zobudil z trápneho chrápania zo susednej búdky a presnejšie, cítil som uzavretú noc, štvorcovú izbu okolo mňa a strop nad ňou. Cítil som všetko a nepamätal som si alebo nerozumel, kde som?! Steny mi takto rozdrvili myseľ. Rozhodol som sa dostať na «mini scénu», kde som predtým sedel, a noha mi padla do diery a tam je všetko ako v zátoke. Kričal som a prebudil som sa s rytmickým chrápaním, sníval som o dcére generála, súdruhovi seržantovi a šoférovi na čiastočný úväzok. Bol vystrašený a dokonca trhal ako cigán, drviac hrudník, ale okamžite ocenil situáciu, ale neveril v ducha. Bez zručnosti som preklial na pomoc a snažil som sa vylomiť aspoň nejakú dieru v okolí jednej zo stien, ale moje práce boli zbytočné a chrápanie sa nezastavilo.

A v tom čase, na druhej strane toalety, spolujazdca vozňa, seržant už žiadal posily, a dvaja, ktorí neočakávali arabské jedlo z cesta a kura, mačky a psy kúpené za nič, už bežali na pomoc kolegyni a spolubývajúci.

Počul som hlasy na druhej strane stánku, ale to nepomohlo zmierniť bolesti hlavy kocoviny.

– Kto je tu? – spýtal sa jeden z nich.

– Som tu a kto ste? Spýtal som sa.

– Ja? teraz viete…

– Zlomte hrad!! – Spýtal som sa druhého a nebolo ťažké to urobiť s hlavňou automatu. Dvere sa otvorili. Predo mnou stáli traja udivení maloletí, jeden, mimochodom, so skríženými očami, v uniforme podobnej policajtovi. Potom ma vzali na najbližšiu policajnú stanicu a chrápanie na záchode nikdy nezmizlo.

Strážnik dlho premýšľal, ako v správe uviesť dôvod zadržania. A uvádza sa takto:

«… Zadržaný, zatiaľ čo sa snažil okradnúť obsah biologickej toalety zvnútra, zvonku sa schovával pred spravodlivosťou visiacim zámkom.»

Všetci sa bavili, najmä od predchádzajúceho zadržaného, ktorý bol nútený upratať nejakú kanceláriu, sa pokúsil utiecť a uviazol na vrchole medzi stropným rámom okna a vyčnievajúcimi rebrami kovacej mriežky z osemnásteho storočia. Hasiči boli presnejšie povolaní bojovníci s ohňom a hasiči sú tí, ktorí na ňu zapálili oheň. Ministerstvo pre mimoriadne situácie bohužiaľ ešte nebolo vymyslené. Tí sa ho opýtali: