Danilo Clementoni - Návrat

Telefonát zo základne...To mohlo znamenať iba problémy na obzore.

Zdvihla sa, oklepala si nohavice rozvíriac prach a rozhodne si to nasmerovala k stanu, ktorý fungoval ako výskumná základňa.

Otvorila zips, ktorý udržiaval stan privretý, a vošla dnu. Chvíľku jej trvalo, kým sa oči prispôsobili zmene svetla, ale to jej nezabránilo, aby na monitore ihneď rozpoznala tvár plukovníka Jacka Hudsona, ktorý na ňu čakal nehybne upierajúc zrak do prázdna.

Plukovník oficiálne zodpovedal za strategickú protiteroristickú jednotku so sídlom v Nasiriyi, ale jeho skutočnou úlohou bolo koordinovať sériu vedeckých výskumov, ktoré si objednala a riadila záhadná sekcia ELSAD 8. Túto sekciu obklopovalo zvyčajné tajomstvo, ktoré obostiera všetky takéto štruktúry. Takmer nikto nepoznal presné zámery a ciele celej zostavy. Vedelo sa iba to, že výkonný veliteľ bol podriadený priamo prezidentovi Spojených štátov amerických.

Elisu v podstate toto všetko nezaujímalo. Skutočným dôvodom, prečo prijala ponuku zúčastniť sa na jednej z výprav bolo, že by konečne mala príležitosť vrátiť sa na miesta, ktoré milovala najviac na svete a mohla robiť svoju robotu, ktorú by nevymenila za nič na svete a v ktorej, napriek svojmu relatívne mladému veku (tridsaťosem rokov), patrila medzi najlepších a najuznávanejších odborníkov vo svojom odbore.

„Dobrý večer plukovník,“ povedala s najmilším úsmevom, aký dokázala vyčariť. „Čomu vďačím za tú česť?“

„Doktorka Hunterová, prestaňte koketovať. Viete veľmi dobre, prečo vás volám. Povolenie, ktoré ste mali na ukončenie vašich prác už dva dni neplatí a vy by ste už vôbec nemali byť na pracovisku.“

Jeho hlas bol pevný a rozhodný. Tentokrát by na predĺženie povolenia nestačilo ani jej neodolateľné čaro. Preto sa rozhodla vytiahnuť poslednú kartu.

Odkedy sa koalícia vedená Spojenými štátmi 23. marca 2003 rozhodla pre inváziu do Iraku s presným cieľom zvrhnúť diktátora Saddama Husseina obvineného z vlastníctva zbraní hromadného ničenia (obvinenie, ktoré sa potom ukázalo ako nepodložené) a podporiť islamský terorizmus, všetky archeologické vykopávky, ktorých realizácia bola problematická už aj v mierovom období, boli v Iraku úplne zastavené. Až formálne ukončenie vzdoru, ku ktorému došlo 15. apríla 2003, opäť zažala svetlo nádeje pre archeológov na celom svete, že sa budú môcť znovu priblížiť k jednému z miest, o ktorých sa predpokladá, že sa na nich vyvíjali najstaršie civilizácie a šírili odtiaľ svoju kultúru po celej zemeguli. Rozhodnutie irackých orgánov, na konci roku 2011, znovu otvoriť miesta vykopávok s neoceniteľnou historickou hodnotou s cieľom „pokračovať v zhodnocovaní vlastného kultúrneho bohatstva“ nakoniec premenila nádej na istotu. Pod záštitou OSN a po získaní nespočetných povolení podpísaných a ratifikovaných ešte väčším počtom „orgánov“ mohlo niekoľko skupín výskumníkov, zvolených na základe prísneho výberu a pod dohľadom príslušných vymenovaných komisií, pracovať počas obmedzenej doby v niektorých hlavných archeologických oblastiach na irackom teritóriu.

„Drahý plukovník,“ povedala priblížiac sa čo najviac k web kamere tak, aby jej smaragdovo zelené oči dosiahli efekt, v ktorý dúfala. „Máte úplnú pravdu.”

Dobre vedela, že ak dá svojmu protivníkovi na začiatku za pravdu, naladí ho pozitívnym spôsobom.

„Ale už sme veľmi blízko.“

„Blízko čoho?“ zahrmel plukovník dvíhajúc sa zo stoličky a opierajúc sa dlaňami o písací stôl. „Už týždne mi opakujete ten istý refrén. Už nie som ochotný dávať vám furt za pravdu bez toho, že by som videl na vlastné oči niečo konkrétne!“

„Ak ma dnes poctíte svojou prítomnosťou na večeri, s radosťou vám ukážem niečo, čo vás presvedčí. Čo vy na to?“

Za zvyšok mohli jej snehobiele zuby odhalené v žiarivom úsmeve a to, ako si rukou prešla po dlhých svetlých vlasoch. Bola si takmer istá, že ho presvedčila.

Plukovník zvraštil obočie a snažil sa udržať hrozivý pohľad, ale aj on už veľmi dobre vedel, že takému návrhu neodolá. Elisa sa mu vždy veľmi páčila a večera medzi štyrmi očami ho lákala.

Nakoniec, napriek svojim štyridsiatim ôsmim rokom, bol ešte vždy pekným chlapom. Atletická postava, výrazné črty, krátke prešedivené vlasy, uhrančivý pohľad očí intenzívnej modrej farby, vynikajúci všeobecný rozhľad, ktorý mu umožňoval diskutovať s kýmkoľvek o nespočetných témach, a toto všetko spojené s nepopierateľným čarom uniformy z neho robili rozhodne „zaujímavý“ exponát mužského rodu.

„No dobre,“ odfrkol plukovník, „ale ak mi dnes večer nedonesiete niečo prevratné, môžete si pozbierať všetky svoje lopatky a začať baliť kufre“. Snažil sa použiť čo najprísnejší tón, ale nevyšlo mu to veľmi dobre.

„Nech ste pripravená o 20,00. Pošlem po vás auto do vášho hotela,“ a prerušil komunikáciu. Trošku ho aj mrzelo, že sa s ňou ani nerozlúčil.

Dočerta, musím sa poponáhľať. Ostáva mi už iba pár hodín do zotmenia.

„Hisham“, skríkla vystrčiac hlavu zo stanu. „Rýchlo, zožeň celú skupinu. Potrebujem všetkých, musíme s tým pohnúť.“

Rýchlymi krokmi prebehla pár metrov, ktoré ju delili od vykopávok, len sa tak za ňou víril prach. O pár minút ju dostihli všetci a čakali na príkazy.

„Ty, prosím ťa, odstráň piesok z tohto rohu,“ prikazovala označiac najvzdialenejší roh kameňa. „A ty mu pomôž. Ale dávajte veľký pozor, ak je to to, čo si myslím, tak by nás ten kameň mohol zachrániť.”

Kozmická loď Theos – Obežná dráha Jupitera

Malý, ale mimoriadne pohodlný guľový modul na interný presun prechádzal priemernou rýchlosťou približne 10 m/s chodbou číslo tri, a dopravoval Azakisa k vchodu do oddelenia, v ktorom už naňho čakal priateľ Petri.

Loď Theos, tiež guľovitého tvaru s priemerom deväťdesiatšesť metrov, bola vybavená osemnástimi trubicovými chodbami. Každá z chodieb mala dĺžku o trochu viac než tristo metrov a chodby, pripomínajúce poludníky, boli skonštruované vo vzájomnej vzdialenosti desiatich stupňov a pokrývali celý povrch. Každá z dvadsiatich troch úrovní s výškou štyroch metrov, okrem centrálneho úložného priestoru (jedenásta úroveň), ktorá merala dvojnásobok, sa dala dosiahnuť veľmi jednoducho vďaka „zastávkam“, ktoré boli v každej chodbe na každom poschodí. V praxi to znamenalo, že cesta z jedného na druhý najvzdialenejší bod v lodi trvala maximálne pätnásť sekúnd.