Luigi Passarelli - Nevoľník

Copyright 2017 Luigi Passarelli

First Edition February 2017

TEKTIME – www.traduzionelibri.it

Prekladateľ Jaroslava Hribiková

www.mikrofilm.it

Original title: The Slave

Original edition: November 2015 by Luigi Passarelli

UUID: 8016db4e-ebb6-11e6-b81f-0f7870795abd

Questo libro è stato realizzato con StreetLib Write

http://write.streetlib.com

Bežný deň ako ktorýkoľvek pred ním. Ivano čakal v elegantnej čakárni ambulancie kým naňho príde rad v spolu s chlapcami, ktorí sa narodili v ten istý deň ako on. Stretol iba štyroch či piatich. On bol predposledný. Nikto nerozprával, nepreriekol ani slovka a takto to bolo lepšie. V podstate išlo o určitý postup. Všetci sa ponorili do príručky s pokynmi, ktoré sa naučili naspamäť už v čase školskej dochádzky a v rodine. Zbytočnosť. Bolo jasné, že samozrejmé veci sa obvykle v pamäti ukladali ako prebytočné. V niektorých prípadoch, a tými sa média málokedy zaoberali, sa niečo pokazilo. Ivano nikdy vo svojom okolí nezažil alebo nepoznal príbehy z prvej ruky, pre ktoré by sa mal vážne znepokojovať. Tak ako ostatní, tváril sa zaneprázdnene, akoby ho príručka niečím zaujala, čítal historické informácie o tom, ako boli chlapci v jeho veku povinní absolvovať trojdňovú lekársku kontrolu, aby sa potvrdila ich spôsobilosť vykonávať povinnú vojenskú službu. Takže nič nové. Svet sa vôbec nezmenil. Bol nudný, možno stále nudnejší. Rovnako ako toho leta, keď skončila škola. Bolo to zvláštne leto, kedy sa otvorili dvere do nového života, života na univerzite alebo v zamestnaní. Už žiadne domáce úlohy. Učenie pre učenie bolo preč. Jeho rodina nikdy nebola na dovolenke. On, jediný syn, sa zúčastňoval krátkych študijných výletov v rámci regiónu. Nikdy však netrvali dlhšie ako jeden deň. Rozmýšľal o svojich priateľoch a spolužiakoch. Bolo by dobré, keby s niektorým z nich v budúcnosti spolupracoval. Potreboval by naozaj poriadnu dávku šťastia. Závidel tým, ktorí mali povolenie vycestovať. Odjakživa ho zaujímalo cestovanie. Rozhodol sa študovať na univerzite. Jedného dňa si bude môcť vyberať z rôznych pracovných príležitostí.

„Ivano! Poď, si na rade.“

Jasne, prišiel jeho čas.

Klásť otázky na adresu programu Price sa neodporúčalo. Šťastie znamenalo ísť nad rámec. Prekročiť celý význam života. Existovalo množstvo spôsobov. Posledné dni ho otec prinútil pozrieť si motivačné video, aby sa pripravil na jeho veľkú udalosť. Tento deň bol pre neho pripravený, odkedy prišiel na svet. Konečne bol tu. Stačilo sa len postaviť z pohodlného kresla, zabudnúť na doterajší život a nechať sa odviesť sestričkou.

Operačná sála vyzerala ako ambulancia jeho zubára.

Ivano vedel, že celý úkon bude trvať sotva desať minút. A práve toľko mu stačilo.

Zručný anesteziológ sa okamžite pustil do práce. Nikto neprehovoril. Ktosi sa z unavenej zdvorilosti usmial na pol úst.

Bolo namáhavé opakovane sa pretvarovať. Aj u práve dospelého človeka, ktorý stál zoči-voči dôležitej udalosti.

Títo ľudia však na to boli školení. Ivano zmobilizoval sily a použil techniku vypnutia mysle. Pomohla mu anestézia a pach v sále.

Nestratil vedomie. Kanyla, ktorá mu prechádzala nosovou dierkou sa mu hnusila a vyvolávala dáviaci reflex. Musela sa dostať do blízkosti epifýzy, tam vložiť posledný model mikročipu a vrátiť sa bez toho, aby spôsobila vážne poškodenia.

Až potom mu napadlo, aký vzťah môže existovať medzi organickou a technickou stránkou. Pre neho to znamenalo v podstate jedno a to isté. Mikročip ani lekári určite nevnímali bolesť.

O niekoľko minút bolo po všetkom. Úľava po vybraní kanyly bola sprevádzaná vyprchávaním účinkov anestézie. Zakrátko už mohol vstať a urobiť prvé kroky do sveta dospelých.

Na jednej strane sa cítil akoby sa znova narodil, na druhej akoby oťažel vedomý si obrovskej zmeny.

„Môžeš vstať, Ivano.“

Áno, mohol vstať. Kým smeroval k recepcii lekárskej ordinácie cítil miernu bolesť hlavy, ľahký závrat a stratu rovnováhy.

Tam naňho čakala knižka. Jeho súbor s dočasným heslom a opakovanými pokynmi, ktoré už poznal naspamäť.

„Vitaj v programe Price, Ivano!“

Bolo dokonané. Čakanie trvalo dlhšie ako všetko ostatné. V skutočnosti to nebolo nič mimoriadne. Možno len následky mali značný dosah.

Už sa musel iba vrátiť vlastnou cestou domov a snažiť sa, aby nenapáchal žiadne škody.

Kráčal naspäť po obvyklej ceste. Ocitol sa pred obchodom, v ktorom sa počas dospievania veľakrát zamiloval do rôznych žien a dievčat. Teraz sa vo výklade nenachádzala žiadna, ktorá by ho nadchla. Napriek tomu urobil pokus, test.

Mobilným telefónom ukázal na dievča v bikinách, aby si overil ako funguje Program. Zdala sa spokojná a srdečná. Účet zatiaľ nebol aktívny. Ivano nepoznal cenu tejto operácie, ani spôsob ako vložiť dievča do nákupného košíka alebo do zoznamu želaní.

Dievčina mu naznačila, aby sa vrátil. Nemohol ju počuť. Mohol jej však rozumieť. Bolo jasné, že Ivanov vzhľad jej nebol ľahostajný. Škoda, že mu to vôbec nebolo po chuti. Ivano odchádzal a rozmýšľal nad dievčatami, o ktorých často po nociach sníval, a ktoré mu robili skutočnú a zmyselnú spoločnosť v jeho fantáziách. O tom, ako pomaly mizli z jeho každodenného života. Trocha sa zahanbil. Hlavne kvôli svojej rodine. Hneď na začiatku mu povedali, aby prestal uvažovať určitým spôsobom. Aj v tejto dobe znamenalo vytvorenie rodiny niečo úplne iné. V správny čas si nájde správnu ženu. Krátke študentské romániky s niektorými spolužiačkami mu nepriniesli uspokojenie. Vždy ich prežíval tajne a plný strachu.

Jeho pozornosť upútal žobrák, ktorý prosil o jedlo. Ivano chcel urobiť ešte jeden pokus. Ak všetko bola pravda, chcel pochopiť rozsah svojej moci.

Namieril svoj mobilný telefón na muža.

Áno, teraz to fungovalo. Muž mal hodnotu približne tritisíc kreditov. Starec so zmrzačenými nohami, prorockou bradou, špinavý ako málokto a oblečený ako napoleonský vojak naňho hľadel s výsmešným pohľadom.

„Tak čo, chlapče! Chceš si ma kúpiť? Zabávaš sa? Kúp darček pre svoju matku! Vezmi ma k sebe domov, daj mi izbu a vlastnú posteľnú bielizeň! V rodine vám budem užitočný, nezdá sa ti?“

Ivano sa vystrašil. Zahanbil sa. Bola to pravda. Fungovalo to presne tak.

Náhlivo odišiel a pritom myslel na úctu voči ľuďom. Tiež na ich praktické efektívne využitie. Áno, v Programe existovala ešte jedna možnosť voľby. Ako vždy to chcelo iba byť trocha všímavý. Alebo prinajmenšom udržať si výhodu. Teraz mal len strach, že niekto po ceste odhalí jeho pravú hodnotu a využije to.

Všetci poznali naspamäť základné pravidlo Programu: iba ostatné osoby mohli poznať efektívnu cenu kreditov, ktorú človek vlastnil. Iba cudzie zariadenie bolo schopné ohodnotiť, vlastné nie.

Predtým, než sa Ivano vybral do lekárskej ordinácie sa ho otec snažil upokojiť, že vstupom do Programu sa niet čoho obávať. Kredity platili štandardné pre všetkých, záležalo od spôsobu života, ale on sa vedel pohybovať a očakával povzbudivú sumu. Sumu, ktorá by mu zabezpečila slobodný pohyb.

V každom prípade, Ivano si vedel predstaviť čo bude po návrate domov.

Jedno kázanie za druhým. Jedno upozornenie za druhým. Jasne, otec si nenechá ujsť príležitosť znova vysvetľovať ako sa veci majú.