StaVl Zosimov Premudroslovsky - Šialený detektív. Legrační detektív

Ottilove oči sa vyliahli a on si vzdychol ako valach pri pohľade na Intsefalopata. Desiatnik začervenal.

– Steh, s ktorým dobytkom si ťa skladoval, alebo v domácej kultúre? – obsluha odovzdala pas Harutunovi.

– Aký som umelec? Nie som asistentom na plný úväzok v miestnej dedine Sokolovský potok v Leningradskej oblasti.

– Och, ukradnuté, vypadni odtiaľto. – navrhol úradník.

– Tu je moje ID.

– Desiatnik, hovoríš? – seržant si poškriabal líce a vložil do úst semeno. – dobre, ste slobodní a tento príde so mnou.

– Čo to znamená, “choď so mnou”? – Bedbug bol rozhorčený. – Dovoľte mi zavolať teraz svojmu šéfovi? Postaví ti mozgy…

– Zavoláte, zavoláte tam, v mojej kancelárii a na začiatku vás budem skúšať na pátranie, možno ste čečenský terorista alebo ste unikli svojim rodičom. No tak, poďme. služobník nadával a jednoducho ho strčil: Otcom bol zadkom alebo hlaveňom zverená útočná puška v služobnej miestnosti strážcu železnice. vlaková stanica. Ancephalopath ho nasledoval a dokonca chcel ísť so svojou Ottilou do ohňa, ako sa zdalo Klopovi, okamžite zmizol za stĺpom a predstieral, že nepozná Klopa.

– Harutun, zavolaj Isolde, nechaj mu priniesť dokumenty! – vykríkol Klop.

“A rýchlejšie,” dodal seržant, “inak zostane s nami na dlhú dobu.”

– A kedy bude prepustený? spýtal sa Harutun.

– Ako založiť osobu…

– Tri dni? – starý muž sa usmial.

– Alebo možno tri roky. – odpovedal na obsluhu. – ak nebude brániť úradom. – a zabuchol dvere zvnútra.

Incephalopath svojimi prstami ľavej ruky objal svoju tenkú bradu a s úsmevom pod nosom sa rozhodol vykonať úlohu, ktorá mu a jeho šéfovi vyhovovala. Rýchlo vyšiel zo stanice na ulicu a okamžite sa zastavil.

– Kam idem? Spýtal sa Harutun.

– Pre Isolde si blázon. – sarkasticky odpovedal na vnútorný hlas.

– Takže nie sú peniaze? Na čo pôjdem?

– A ty, kvôli tvojim milovaným, ukradniš tam toho tlstého muža, ktorý sedel v čiernom džípe.

– Jej, porazí jej tvár. A nemalo by sa stať, že som pent?

A zatiaľ čo Harutun konzultoval so svojím vnútorným hlasom, Klop po predložení svojich údajov skromne vyskočil, zatiaľ čo sedel v opici.

– Hej zadok, dobrý prd! – Kričal na obsluhu. Ottila sa trhla a otvorila vyduté oči. Umyl si ústa a pocítil, ako sa mu v ústach rozpadlo ústa, snažil sa zozbierať sliny jeho jazykom, ale v ústach nebolo dosť vlhkosti a požiadal, aby išiel na záchod.

– Vážený kolega, môžem použiť záchod?

“Je možné,” odpovedali starí ľudia dobromyseľne, “ale ak to umyjete.”

– Prečo? – Ottila bola rozhorčená, – ja som zadržaná, ale vo svojom štáte máš upratovaciu dámu a musí si umyť podlahu.

– Mali by, ale nemali by byť povinní umývať dolnyak po týchto páchnucich bezdomovcoch. Tak ako?

– Nebudem umývať bod! – Bedbug všeobecne povedal kategoricky.

– No, potom si sakra do nohavíc. A ak niečo dopadne na podlahu, potom celý batožinový priestor vymažete.

– Je to v rozpore so zákonom, musíte mi poskytnúť toaletu a telefón.

– A čo ešte dlhujem? Aaa? – seržant prišiel.

Ottila nič nepovedala. A keď cítil, že sa chystá vyrásť, súhlasil. Okrem toho nikto nevidí.

– Dobre, súhlasím.

– Dobre. seržant sa radoval a priviedol Klopa na záchod. – handra, prášok tam, pod umývadlom. A pre technickú stránku dostanem. Kríza, hahaha.

– A kde je vedro a toaletný papier?

– Opláchnite handru v umývadle a utrite si zadok prstom. – seržant sa mýlil.

– Ako je to? – prekvapilo Klopa.

– Ako sa učíte, v podstate mám brúsny papier, ktorý môžem ponúknuť, a s obyčajným papierom máme veľa stresu. Kríza v krajine. Navyše sme štátnymi zamestnancami.

Ottila mu kysla na tvári a vzala navrhnutý papier a vyliezla na záchod. Ozvalo sa hlasné mrholenie, Pent sa otočil a vyšiel von a zavrel stĺp. A Ottila sa uvoľnila, pozrela sa medzi jeho nohy a pokrčila jeho tvár. Bolí sa nielen zápach kyslých očí, ale všetky nohavice zvonku boli prešpikované malou škaredou farbou a páchnoucou suchou. O záchode nebolo pochýb. Na stenu blikali dokonca aj kvapky hnačky.

Incephalopath stál pri stĺpe a keď videl seržanta, ktorý opustil post, rýchlo k nemu bežal.

– Ahoj! apchi, “polichotil.

– Čo čakáte na vnuka? Spýtala sa Penth sarkasticky.

– Aký vnuk? – hlúpy Arutun Karapetovič.

– Čo mi tu staváš grimasy? Alebo je to váš komplic? Čo plánujete, hosťujúci pracovníci?

– Kto? Apchi, “vystrašila sa Harutun.

– Čo si staviaš hlupáka? Vaše priateľstvo sa požaduje federálne. Si s ním?

– Ah? apchi, – potriasol mu lícnymi kosťami. – nie. Ja ho vôbec nepoznám. Prvýkrát to vidím.

– A čo potom pre neho varíš? Stab, strýko. – Náhle seržant vyštekol. Harutun sa stiahol. – Využili ste pre vás, ako aj pre seba a vy?

– Ah, apchi, poznám ho, ale je to veľmi zlé a to len vďaka jeho manželke.

– Čo? – Pent sa usmial.

– Spím so svojou ženou! – potvrdilo Harutun. Seržant sa uškrnul a šiel strieľať dokumenty na pivo.

– A kedy bude prepustený? – ozvena do haly.

– Ako je toaleta doma a odpoveď príde. Takže tri dni ho mám právo šukat.

– Môžem mu pomôcť? – navrhla Harutunovi celú halu.

– Umyť toaletu?

– Áno, byť prepustený rýchlejšie.

– Nie, nemal.

Harutun smutne sklonil hlavu: Mdaa… dostal sa tam a nie sú peniaze a Klop bol spustený.

– Máte peniaze? – niekto zašeptal priamo do ušného bolesťového telesa. Zachvel sa celým svojím telom a otočil sa. Za ním stál tlstý praporčík v policajnej uniforme a žuval tvrdého hamburgera.

– Nnnet.

– Prečo? Om yum yum.

– A peniaze, apchi, – Harutun bol zmätený v myšlienkach a natiahnutím ukazováka, hľadaním žiakov, ukázal na dvere policajného miesta. – A peniaze od môjho, apchi, šéfkuchára, tam, v opičom klipe z Klopu.

– Aká chyba? Je to prezývka?

– Nie, jeho priezvisko, apchi, bol zadržaný, kým sa nezistila jeho totožnosť.

– Ahhh! Om yum yum., Tak poďme, vezmi si od neho peniaze, akoby si pre seba, a daj mi ich.

– Ahhh. Má, apchi, kartu.

– Prepáč. – A policajt odišiel do hlbín nádvoria.

O týždeň neskôr bol Bedbug prepustený zo 78. policajnej stanice. Toto bola piata vetva v rade, počínajúc policajnými stanicami a všade, kde umýval toalety. Nikto pred ním s tým nesúhlasil. A musel zmyť ročnú špinu.

Harutun bol unavený čakať na neho na stanici týždeň, bolo to dobré leto. Kontaktoval miestneho gopota a bezdomovca. Jeho oblečenie sa zmenilo na podlahovú handru. Jeho opuchnutá tvár z “ľadu” – čistiaci prostriedok na etanolové poháre opitý bezdomovcami a podobne – zčervenal ako zadok šimpanza. Jeho oči boli plné slz, nielen zo zármutku, ale aj z hrozného kocoviny. Sedel v priechode stanice metra v Moskve. Jeho klobúk bol hore nohami a ležal na podlahe. Dalo sa v ňom vidieť desetník: jedna, päť a desať mincí. Sadol si na kolená a mierne vzlykal. Prstami sotva vynechali slzy.

– Harutun? Ottila zavolala, “čo sa ti stalo?”

– Ah? Apchi, – desiatnik zdvihol oči pomaly.

– Vstaň, sedíš tu? – Chyba prišla a zdvihla klobúk.

– Nedotýkajte sa, apchi. – Harutun hystericky zakričal a chytil klobúk. Niektoré malé veci vyskočili na mramorovú podlahu a zazvonili. Zvonenie začuli ľudia bez domova, ktorí stáli neďaleko. Vyzerali slušne a mladšie.