StaVl Zosimov Premudroslovsky - Šialený detektív. Legrační detektív

– Správne!!

– Takže ho budeme hľadať. Sám … – A Ottila strčil prst do stropu. – požiadal ma o pol dňa. Veľmi žiadal, aby som sa osobne zaoberal touto otázkou. Aby som tak povedal, prevzal osobnú kontrolu.

– Bože?

– Nie, blázon, maršal. Nuuu, náš bože. Povedal, že nie je nikto dôstojnejší … – Ottila skočil na kolená, stál podriadený a prevzal kontrolu nad situáciou.

– A ako ho budeme hľadať. Toto je príbeh?! Navyše zomreli.

– Kto sú zač?

– No, tieto hlavné postavy zomreli už dávno… a Gogol je hlavný svedok, ten istý… no, mŕtvy.?! Toto nie je humor.. Ahhh?

– Blázon. – Bug vyskočil z lona Incephalopath. – Na ukradnutej medenej doske nájdeme pamätník. Buď bezdomovci alebo podvodníci. Napriek tomu pamätník NOSU a možno… starožitnosti.!?

– A kto tu zostane?

– Isolde a Izzy.

– Je stále malý?

– Nič nie je malé, už roky som poznal ženu.

– Na to nie je potrebné veľa mysle: dajte to, pľuli a šli…

– Ako vedieť, ako vedieť…

– Nie, patrón, mohol by som zostať, moje srdce je slabé…

– Nič, tu v Petrohrade budete dýchať plyny a uvoľňovať sa.

Harutun stále chcel povedať niečo, čo by malo zostať s Klopovou manželkou, ale zamyslel sa a odvrátil pohľad na plaziaci sa chvostom na kolene a palcom vtlačil hmyz do tkaniny nohavíc.

– Čo si chcel zablúdiť? – sarkasticky, mžoural očami a opýtal sa Ottily.

– Nemám peniaze ani lieky.

– To je riešiteľné. Rozpočet platí všetko. Ak nájdeme nos.

– A ak to nenájdeme?

– A ak to nenájdeme, všetky výdavky vám budú odpočítané… od vás.

– Ako to?

– A tak. Ak stále kladiete hlúpe otázky, môžete prísť o prácu. Rozumiem?

– To je správne, pochopené. Kedy ideme?

– Hloupá otázka. Už by sme tam mali byť. Poďme teraz!

– A čo je tak skoro? Zabalil som si kufor?

– Vždy to musíme mať pripravené. Vedeli ste, kde si hľadáte prácu… Mimochodom, to isté…

– Čo?

– Kufrík som nezabalil. Áno, nepotrebujeme ich. Po príchode si kúpte, čo potrebujete. Mám bankovú kartu.

– A ak nie je dosť peňazí?

– Bude hádzať. – okresný policajt znova strčil prst do stropu a pygmický štýl vyskočil pomocou salto na stôl a mával nohou pred nosom kolegyne. Vstal a prešiel stolom pešo v smere od Arutuna k svojej stoličke. Slzy a zamierili k východu.

– Čo sedíš? poďme! – a zamával rukou, – a akoby akoby pozdĺž Petrohradu, prešiel cez Zem…

Opustili pevnosť a na dverách zostali iba kriedou:

“Neboj sa. Ponechali sme urgentné pridelenie do Petrohradu. Zostaneš na mieste Incephalate a Izya – namiesto mňa.. Ja!”

A v spodnej časti je pridanie ďalšieho rukopisu:

“Ospravedlňujem sa, Pupsiku, vrátim sa tak, ako musím! Kým tvoj Flea kráča hore. Počkaj na mňa a vrátim sa. Možno jeden…”

Izya si prečítala poznámku a pri písaní na hárok napísala rukopis svojho otca a Intsefalopata, schovala ju do vrecka a utrela nápis z dverí.

– No, stará koza, rozumieš. – Vzal som si mobilný telefón a poslal SMS otcovi. Potom vošiel do domu a dal poznámku svojej matke. Čítala a pokrčila plecami.

Nechaj ho jazdiť. Vymeníme to. A to ani slovo o pokračovaní otca. Rozumiem?

– Samozrejme, mami, rozumiem… A vezmeme prasa z riaditeľa, ha? navrhol.

– Čo si? Musíme urobiť všetko podľa charty a spravodlivosti.

– A na mňa kričí spravodlivo?

– Je riaditeľom. Vie to lepšie. A on sám bude ospravedlnený pred Bohom.

– Je to ten, ktorý visí na stene v kancelárii?

– Skoro. Tam visí Iron Felix, jeho zástupca. Dobre, choďte si urobiť domácu úlohu.

– Áno. Mami, môžem ísť na prechádzku po rieke?

– Choď, ale pamätaj, šteňa: utopiť sa, neprišiel domov. Zabijem vás… Rozumiem?

– Áno. – Izzy zakričal a zmizol za dverami…

APULAZ 3

– Nie, patrón, mohol by som zostať, moje srdce je slabé…

– Nič, tu v Petrohrade budete dýchať plyny a uvoľňovať sa.

Harutun stále chcel povedať niečo, čo by malo zostať s Klopovou manželkou, ale zamyslel sa a odvrátil pohľad na plaziaci sa chvostom na kolene a palcom vtlačil hmyz do tkaniny nohavíc.

– Čo si chcel zablúdiť? – sarkasticky, mžoural očami a opýtal sa Ottily.

– Nemám peniaze ani lieky.

– To je riešiteľné. Rozpočet platí všetko. Ak nájdeme nos.

– A ak to nenájdeme?

– A ak to nenájdeme, všetky výdavky vám budú odpočítané… od vás.

– Ako to?

– A tak. Ak stále kladiete hlúpe otázky, môžete prísť o prácu. Rozumiem?

– To je správne, pochopené. Kedy ideme?

– Hloupá otázka. Už by sme tam mali byť. Poďme teraz!

– A čo je tak skoro? Zabalil som si kufor?

– Vždy to musíme mať pripravené. Vedeli ste, kde si hľadáte prácu… Mimochodom, to isté…

– Čo?

– Kufrík som nezabalil. Áno, nepotrebujeme ich. Po príchode si kúpte, čo potrebujete. Mám bankovú kartu.

– A ak nie je dosť peňazí?

– Bude hádzať. – okresný policajt znova strčil prst do stropu a pygmický štýl vyskočil pomocou salto na stôl a mával nohou pred nosom kolegyne. Vstal a prešiel stolom pešo v smere od Arutuna k svojej stoličke. Slzy a zamierili k východu.

– Prečo sedíte? poďme! – a zamával rukou, – a akoby akoby pozdĺž Petrohradu, prešiel cez Zem…

Opustili pevnosť a na dverách zostali iba kriedou:

“Neboj sa. Ponechali sme urgentné pridelenie do Petrohradu. Zostaneš na mieste Incephalate a Izya – namiesto mňa.. Ja!”

A v spodnej časti je pridanie ďalšieho rukopisu:

“Ospravedlňujem sa, Pupsiku, vrátim sa tak, ako musím! Kým tvoj Flea kráča hore. Počkaj na mňa a vrátim sa. Možno jeden…”

Izya si prečítala poznámku a pri písaní na hárok napísala rukopis svojho otca a Intsefalopata, schovala ju do vrecka a utrela nápis z dverí.

– No, stará koza, rozumieš. – Vzal som si mobilný telefón a poslal SMS otcovi. Potom vošiel do domu a dal poznámku svojej matke. Čítala a pokrčila plecami.

Nechaj ho jazdiť. Vymeníme to. A to ani slovo o pokračovaní otca. Rozumiem?

– Samozrejme, mami, rozumiem… A vezmeme prasa z riaditeľa, ha? navrhol.

– Čo si? Musíme urobiť všetko podľa charty a spravodlivosti.

– A na mňa kričí spravodlivo?

– Je riaditeľom. Vie to lepšie. A on sám bude ospravedlnený pred Bohom.

– Je to ten, ktorý visí na stene v kancelárii?

– Skoro. Tam visí Iron Felix, jeho zástupca. Dobre, choďte si urobiť domácu úlohu.

– Áno. Mami, môžem ísť na prechádzku po rieke?

– Choď, ale pamätaj, šteňa: utopiť sa, neprišiel domov. Zabijem vás… Rozumiem?

– Áno. – Izzy zakričal a zmizol za dverami…

– Uuh, – kontrolórka, ktorá pochádza z lotyšskej kolektívnej farmy, pokrútila hlavou a prepustila návštevníkov. – Neexistuje žiadne svedomie, je zrejmé, že tvár nie je ruská a uniforma generála je natiahnutá.

– A je tu správny trest za to.. – vysvetlil seržant Golytko, rodák zo Ľvova.

– A tu je môj pas so screechom, Harutun Karapetovich a podal mu penta. – Rusky. Som Rus, môj!

– Rovnako ako ja, – pridal pauzu

– A ja. – vypukli jej oči, pridala ovládač.

– No, si v poriadku. – Listový pas vyhlásil pištoľ, aj keď na sekundu, – pri pohľade spredu na čelo – ste umelec? – do viacfarebných očí, po ktorých sklonil svoj študijný pohľad na uši, – alebo zoofilov?