Danilo Clementoni - Návrat

„Nemyslím, že je naša.“

„Nie je naša? Čo tým chceš povedať priateľu?“

„Tým chcem povedať, že ju nevyrobil ani nevypustil nikto z obyvateľov planéty Nibiru.“

Petriho tvár bola čím ďalej tým viac rozrušená. „Čo to znamená? Snáď mi nechceš povedať, že aj ty veríš tým sprostostiam o obyvateľoch iných planét?“

„To, čo viem je, že nič podobné nebolo skonštruované na našej planéte. Skontroloval som celý archív Siete a neexistuje žiadna zhoda s predmetom, ktorý je pred nami. Ani v projektoch, ktoré neboli nikdy realizované.“

„To nie je možné!“, vykríkol Petri. „Ten tvoj N^COM musí byť mimo fázy. Skontroluj lepšie.“

„Je mi ľúto, Petri. Už som kontroloval dvakrát a som si úplne istý, že toto dielo nie je naše.“

Vizuálny systém s krátkym dosahom generoval trojrozmerný obraz predmetu s podrobnou vizualizáciou aj tých najmenších detailov. Hologram sa s miernou osciláciou vznášal v strede veliteľského pracoviska vo výške približne pol metra nad zemou.

Petri ho pohybom pravej ruky začal otáčať, pričom pozorne sledoval všetky jeho detaily.

„Vyzerá, že je vyrobený z veľmi ľahkej zliatiny kovov,“ povedal Petri tónom, ktorý znel oveľa technickejšie ako pôvodný, udivený. „Motory musia byť napájané tými troma lupeňmi, tak sa mi zdá, že tie sú pokryté nejakým materiálom citlivým na slnečné svetlo.“ Nakoniec sa začal pohrávať s ovládačmi systému. „Piestik je určite nejaká anténa či prijímač a vysielač a v šesťhrannom hranole je určite „mozog“ tej veci.“

Petri čím ďalej, tým rýchlejšie otáčal hologramom, prevracal ho v každom smere. Naraz otáčanie zastavil a zvolal: „Pozri sa sem. Čo je podľa teba toto?” opýtal sa a snažil sa zväčšiť obraz.

Azakis sa priblížil čo najviac. „Vyzerá to ako symboly.“

„Dva symboly, povedal by som“, opravil ho „alebo lepšie, jeden obrázok a štyri takmer spojené symboly.“

Azakis pokračoval prostredníctvom systému N^COM vo vyhľadávaní, ale nevedel nájsť absolútne nič, čo by sa aspoň minimálne podobalo tomu, čo mali pred sebou.

Obrázok tvoril obdĺžnik, ktorý vypĺňali pozdĺžne pruhy striedavo červenej a bielej farby. V hornom ľavom rohu bol ďalší obdĺžnik modrej farby s päťdesiatimi päťramennými hviezdami bielej farby. Vpravo od neho boli štyri symboly:

JUNO

„Vyzerá to ako nejaké písmo,“ odvážil sa vyjadriť svoju teóriu Azakis. „Možno tie symboly znamenajú meno toho, kto sondu vytvoril.“

„Mohlo by to byť aj jej meno“, protirečil Petri. „Sonda sa volá „JUNO“ a symbolom tých, ktorí ju vytvorili, je ten farebný obdĺžnik.“

„Tak či tak, určite sme ju nevyrobili my,“ zhrnul Azakis. „Myslíš, že v jej vnútri môže existovať nejaká forma života?“

„Myslím, že nie. Aspoň nie taká, aké poznáme my. Priestor v zadnej komore, čo je jediný priestor, kde by sa niečo mohlo nachádzať, je príliš malý pre život nejakej bytosti.“

Zatiaľ čo rozprával, Petri už začal sondu skenovať a hľadať tak akýkoľvek znak života v jej vnútri. Po krátkom čase sa na obrazovke ukázala séria symbolov, preto ich začal rýchlo prekladať svojmu priateľovi.

„Naše senzory ukazujú, že vnútri nie je nič „živé“ a zdá sa, že tam nie sú ani žiadne zbrane. Po prvej analýze môžem konštatovať, že táto vec je nejaké prieskumné zariadenie vyslané do priestoru slnečnej sústavy, aby skúmalo niečo, o čom my zatiaľ nič nevieme.“

„Mohlo by to byť aj tak, ako hovoríš,“ potvrdil Azakis, „ale mali by sme si položiť otázku: „Vyslané kým?“

„No,“ zamyslel sa Petri, „ak vylúčime prítomnosť tajomných obyvateľov iných planét, povedal by som, že jediní, ktorí by mohli urobiť niečo také, sú tvoji starí známi pozemšťania.“

„Čo to hovoríš? Veď keď sme u nich boli naposledy, boli schopní iba tak jazdiť na koňoch. Ako by mohli dosiahnuť takúto úroveň znalostí v takej krátkej dobe? Vyslať sondu na prechádzku do vesmíru nie je hračka.“

„V krátkej dobe?“ namietol Petri dívajúc sa mu priamo do očí. „Nezabúdaj, že pre nich odvtedy uplynulo takmer 3 600 rokov. Keď si zoberieš, že ich priemerný vek dosahuje maximálne päťdesiat - šesťdesiat rokov, znamená to, že za tú dobu sa vystriedalo aspoň šesťdesiat generácií. Možno sa stali oveľa inteligentnejšími, ako si predstavujeme.“

„A možno je to práve to,“ dodal Azakis snažiac sa ukončiť priateľovu úvahu, „prečo mali Starešinovia také obavy o túto výpravu. Oni to predpokladali, teda, aspoň uvažovali o takejto možnosti.“

„Mohli nám aspoň niečo naznačiť, nie? Veď pri pohľade na túto vec nás mohlo aj poraziť.“

„Zatiaľ sme na úrovni dohadov,“ odpovedal Azakis a palcom si prechádzal po brade, „ale zdá sa, že to má zmysel. Budem sa snažiť kontaktovať Starešinov a skúsim dostať z nich nejaké informácie, pokiaľ vôbec nejaké majú. Ty sa zatiaľ snaž pochopiť niečo viac o tomto čude. Analyzuj aktuálnu dráhu, rýchlosť, hmotnosť, však ty vieš, čo treba... a skús urobiť nejaké uzávery, čo sa týka destinácie, kedy tú sondu vypustili a dáta, ktoré sú v nej uložené. Musíme vedieť čo najviac o tom, čo nás tam dolu čaká.“

„Ok, Zak,“ odpovedal Petri, zatiaľ čo už okolo neho len tak lietali farebné hologramy s nekonečným množstvom čísel a vzorcov.

„Hej, a nezabudni analyzovať tú vec, čo si identifikoval ako anténu. Ak by to bola skutočne anténa, tak by mala byť schopná vysielať a prijímať. Nechcel by som, aby tí, ktorí vyslali sondu, už dostali komunikáciu o našom stretnutí.“

Potom si to Azakis rýchlo namieril ku kabíne H^COM, jedinej na celej lodi, ktorá bola vybavená na komunikáciu na veľké vzdialenosti a ktorá sa nachádzala medzi dverami osemnásť a devätnásť modulov na interný presun. Dvere kabíny sa otvorili s tichým zasyčaním a Azakis sa vsunul do úzkej kabíny.

Ktovie, prečo ju urobili takú malú... spýtal sa sám seba, kým sa snažil usadiť sa na uzučkom sedadle, ktoré sa automaticky zosunulo zhora. Možno chceli, aby sme ju používali čo najmenej...

Kým sa mu za chrbtom zatvárali dvere, začal zadávať príkazy na konzole pred sebou. Musel počkať niekoľko sekúnd na stabilizáciu signálu. Naraz sa na holografickom displeji, takmer rovnakom ako bol ten v jeho miestnosti, začala zobrazovať rokmi poznačená tvár s ostrými črtami patriaca jeho nadriadeného Starešinu.