Danilo Clementoni - Skríženie S Nibiru

„Prepáčte,“ povedala Elisa obrátiac sa k dvom mimozemšťanom. „Nepovedali ste predtým, že ako výmenu za náš „veľmi vzácny plast“ by ste nám pomohli vyriešiť túto absurdnú situáciu? Dúfam, že skutočne máte nejaký dobrý nápad, ako nás podržať, ak nie, tak je s nami koniec.“

Petri, ktorý až doteraz ostal ticho v ústraní, podišiel s miernym úsmevom k trojrozmernému scenáru v miestnosti. Po rýchlom pohybe jeho pravej ruky sa zjavilo akési obrovské striebristé plávacie koleso. Priblížil sa k nemu ukazovákom a presunul ho tak, aby sa dostal presne do stredu vzdialenosti medzi Zemou a Kodonom, a potom povedal: Toto by mohlo byť riešenie.“

V stane – laboratóriu sedeli naši dvaja falošní beduíni, ktorí sa pokúsili ukradnúť dvom mimozemšťanom ich „vzácny náklad“ z ich karga modulu. Mali zapchaté ústa a boli pevne priviazaní k barelu plnému paliva. Sedeli na zemi, chrbtami opretí o ťažký kovový sud na vzájomne protiľahlých stranách, takže pozerali opačnými smermi. Pred stanom bol na stráži jeden z doktorkiných pomocníkov, ktorý z času na čas nazrel dnu, aby skontroloval situáciu.

Chudší z tých dvoch takmer nevládal dýchať od obrovskej bolesti, pretože mal určite zlomených pár rebier po plukovníkovom kopnutí do boku, no aj tak sa neprestával ani na chvíľku obzerať a hľadať čokoľvek, čo by mu pomohlo oslobodiť sa.

Cez maličkú dierku na stene prenikalo do stanu nesmelé popoludňajšie svetlo, ktoré v teplom a prašnom vzduchu vykresľovalo tenký lúč. Tento lúč vytváral na zemi maličkú bielu elipsu, ktorá sa veľmi pomaly približovala k väzňom. Chudý, takmer hypnotizovaný sledoval túto svetlú škvrnu, no zrazu ho nečakaný záblesk svetla preniesol do skutočnosti. Pravým okom zachytil, približne meter od seba, ako sa v piesku zalesklo niečo kovové. Pootočil hlavu, aby uvidel lepšie, čo sa to vynorilo z piesku, ale nevidel dobre. Skúsil teda natiahnuť nohu tým smerom, ale strašné pichnutie v boku mu pripomenulo stav jeho rebier a tak sa rozhodol nepokúšať osud. Myslel si, že aj tak by sa k tomu predmetu pravdepodobne nedostal, preto sa pokúsil cez kolík v ústach zašepkať: „Hej, žiješ ešte?“

Tlsťoch na tom určite nebol lepšie. Potom, čo ho Petri vyhodil do vzduchu, sa mu na pravom kolene vytvorila obrovská modrina, mal hrču na čele, pravé plece ho nenormálne bolelo a pravé zápästie mal napuchnuté ako balón.

„Myslím, že hej,“ hlesol cez zapchaté ústa aj tento.

„Chvalabohu. Už som na teba niekoľkokrát volal, ale neodpovedal si. Už som sa bál.“

„Asi som odpadol. Hlava mi ide prasknúť.“

„Musíme sa odtiaľ bezpodmienečne nejako dostať,“ povedal rozhodne chudý.

„Ako si na tom ty? Nič zlomené?“

„Bojím sa, že mám pár zlomených rebier, ale nejak to zvládnem.“

„Ako to, že nás tak prekvapili?“

„Teraz sa už na to vykašli, ináč už nebude. Snažme sa radšej uvoľniť. Pozri sa na svoju ľavú stranu, tam, kde dopadá ten slnečný lúč.“

„Nevidím nič,“ odpovedal tlsťoch.

„Je tam niečo zahrabané. Vyzerá to na niečo kovové. Skús, či sa k tomu nedostaneš nohou.“

Nečakaný zvuk otvárajúceho sa zipsu prerušil ich operáciu. Pomocník na stráži nahliadol dnu. Tlsťoch znovu predstieral, že je ešte v bezvedomí, druhý ostal úplne nehybný. Muž krátko skontroloval pohľadom väzňov, všetky prístroje vnútri stanu a potom sa so spokojným výrazom na tvári znovu stiahol a zatvoril zips na vchode.

Dvaja ostali chvíľu nehybní, o chvíľu začal ako prvý rozprávať tlstý: „Takmer nás pristihol.“

„Tak videl si to? Dostaneš sa k tomu?“

„Áno, teraz som videl. Počkaj, skúsim.“

Tlstý falošný beduín sa začal kývať zo strany na stranu a snažil sa uvoľniť trochu lano, ktorým bol zviazaný, potom začal čo najviac naťahovať ľavú nohu smerom k predmetu v piesku. Takmer ho dosiahol. Začal hĺbiť opätkom a odkryl časť predmetu.

„Vyzerá to ako kelňa.“

„Tak to musí byť Trowel Marshalltown. To je obľúbený nástroj archeológov na škrabanie terénu, keď hľadajú staré črepy. Dočiahneš na ňu?“

„Nie, nedočiahnem.“

„Keby si sa prestal napchávať, tak by si sa možno hýbal lepšie, si fakt tučný ako brav.“

„Čo s tým má moja statná postava?“

„Hýb sa, ty „statná postava“ a vyhrab tú kelňu, ak nie, uvidíš, že v árešte schudneš veľmi rýchlo.“

Tlstý si v tom okamihu predstavil nechutnú a páchnucu stravu. Pri predstave toho hrozného obrazu pozbieral všetky sily, v ktoré už ani nedúfal. Napol sa a čo najviac vysunul nohu. Z pleca mu vystrelila prudká bolesť až do mozgu, ale nedbal na to. Rozhodným pohybom kopol opätkom až za kelňu a ešte jedným pohybom nohy ju pritiahol k sebe.

„Mám ju!“ zakričal, aj keď to so zapchatými ústami to vyznelo len ako smiešne zaškriekanie.

„Buď ticho, ty truľo sprostý! Čo reveš? Chceš, aby sa vrátili tí dvaja fanatici a zmastili nás ešte raz?“

„Prepáč,“ odpovedal krotko tlsťoch. „Ale dočiahol som na ňu a mám ju.“

„No vidíš, keď sa posnažíš, tak aj niečo dokážeš. Mala by byť ostrá. Dokážeš prerezať tie prekliate laná?“

Tlsťoch uchytil rukoväť nástroja zdravou rukou, pridržal si ju tak, aby ju ostrím priblížil k lanám a začal ňou pohybovať tak, aby sa laná rozstrapkali na ostrí.

„Ak by sme sa aj vyslobodili,“ začal pošepky tlsťoch, „ako sa odtiaľ ostaneme? Tábor je plný ľudí a je ešte deň. Dúfam, že máš nejaký plán.“

„Jasné, že mám. Nie som snáď ja mozgom našej dvojice?“ ozval sa hrdo chudý. „Zatiaľ čo ty si pokojne spinkal, ja som analyzoval situáciu a myslím, že viem, ako sa odtiaľ dostať.“

„Som samé ucho,“ odvetil druhý a pokračoval v práci na lanách.

„Ten, čo stráži, nakukne vždy po približne desiatich minútach a tento stan je úplne na konci , na východnom kraji tábora.“

„A čo s tým?“

„Je toto možné? Nechápem ako som si ťa mohol vybrať pre túto robotu? Fantázia a inteligencia na úrovni améby, a to ešte dúfam, že sa améby neurazia.“

„Aby som pravdu povedal,“ odvetil tlsťoch, „bol som to ja, kto si vybral teba, keďže úloha bola zverená mne.“

„Dokázal si sa oslobodiť?“ zmenil tému chudý, pretože sa mu diskusia prestávala páčiť, hlavne preto, že jeho kolega mal skutočne pravdu.