Kubáni Ľudovít - Valgatha

„Robte si vy, ako chcete, syn môj,“ odvetil tento, „mňa do vašich vojenských poriadkov nič. Kudláka síce ľutujem, že ide preč; on mi tu bol na veľkej pomoci v rozširovaní náboženského ducha medzi vašimi rozpustilými vojakmi. No, ale poručeno bohu, vás do tohoto a mňa tam do toho nič.“

„Čo je môj najbližší úkol?“ dozvedal sa Krask, keď videl, že je nad osudom jeho už rozhodnuté.

„Úkol vypátrania zámerov nášho nepriateľa Huňada. Pôjdeš k nemu, syn môj, s posolstvom. Pán Jiskra mu chce podať návrhy pokoja. Už či to pochádza z čistého úmyslu, lebo jak ti známo Cilleymu a vôbec Nemcom neverí, či len aby získal času, to neviem. No na Žižku! to sú jeho záležitosti. My budeme poslúchať, a keď treba, biť. Ako vidíš, úkol tvoj je slávny a netajím, že ťažký. Ale takí dvaja šuhajci, ako si ty a Brezovický, keď sa dovedna zoberú, všetko uskutočnia! Ide tu o naše bytie, o zadržanie toho, čo sme vydobyli, a o pokojné užívanie toho, čo sme nazhromaždili. A toto všetko má nám vyprostriedkovať tvoje posolstvo k Huňadovi. Akonáhle ti zacelie rana, Rozgoňom zadaná, a trochu si oddýchneš, nastúpiš svoju cestu. Bližšie návody dostaneš pri odchode. Dovtedy sa dorozumej s Brezovickým z Maginhradu. Urobte vedno k vašej ceste prípravy. No, ale dosť nateraz! Potrebuješ odpočinku, syn môj; zaveďte ho, otče Brožko, do jeho chyží a potom sa vráťte!“

Rytier prosebným zrakom pozeral na veliteľa, i zamrmlal dač zajakavo, čo sa však nedalo rozumieť.

„Viem, čo chceš, syn môj!“ smial sa Valgatha, „no ja proti tomu nemám nič, len sa usiluj sám si to s Milicou dokončiť!“

I kývol na rozlúčenie. A Krask, z tejto strany uspokojený, zdvihol sa od stola hore; kráčal za Brožkom, vedúcim ho do jeho chyží.

„Ha – na Žižku! – driečny šuhaj ten Mirko!“ vravel sám v sebe Valgatha, sprevádzajúc skúseným okom štíhlu, ohebnú a hrdo si vykračujúcu postavu odchádzajúceho rytiera, potom prejdúc niekoľko ráz po tereme, vrhol sa naostatok na medveďou kožou zatiahnutú lavicu, očakávajúc v tomto položení návrat otca Brožku.

Po malej chvíli vstúpil tento dnu a zaujal svoje predošlé miesto pri stole.

„Otče Brožko, pozorujem, že za mojím chrbtom kujete tajomstvá. Milice minulej noci a dnes nebolo doma! Chcem vedieť, čo je vo veci. Hovorte pravdu!“ začal prísnym hlasom Valgatha, i vstal hore a sadol si k stolu naproti starcovi.

Tento zadivene pozrel na vyšetrujúceho veliteľa.

„Pane,“ začal neistým hlasom, ktorý však čím diaľ, tým viac pevnosti nadobúdal; „pane, odkedyže nedôverujete Brožkovi? Výchovu svojich dcér ste zverili na mňa a svätý Václav mojím svedkom, že tomuto úkolu môjmu zodpovedám dľa najlepších náhľadov svojich. Milica vyrástla, bude mať dnes-zajtra sedemnásť rokov, a v tomto veku zatúži srdce po voľnosti. Zámok váš mu je klietkou, žiada sa na slobodu; no, a myslím, je v poriadku, keď ho moja ruka vedie.“

„Žiadne okolky, otče,“ skočil mu do reči Valgatha, „tuším vaše spojenie s Huňadovým domom! Myslíte si, že mi výsledok jeho bude po vôli?! Ach, znám pýchu Huňada – a moje meno vyjde na všeobecný smiech. Nie, nie, otče! Tak ďaleko začierať nebudeme. Viete, Milica je i mojou nebohou ženou sľúbená Kraskovi.“

„Srdce si rozkazovať nedá!“ preriekol vážne starec. „A spojenie vášho domu s Huňadovcarni by poslúžilo celej vlasti, i ubezpečilo by postavenie vaše. Ostatne, staň sa vôľa božia!“

Valgatha premýšľal. Slová starcove vzbudili v ňom nové smelé myšlienky. Ctižiadosť sa v ňom ozvala.

„Ha – na Žižku! – otče, tvoj plán je veľký!“ zvolal naostatok, prsia sa mu vzdmuli a v slobodnom lete obrazotvornosti videl sa už na vrchole slávy, ligotajúcej sa v spojení s Huňadovským domom. „Milica je deva zvláštnej krásy a hrdinského ducha, súca k boku Lacka Huňada [5] Lacko Huňad – starší syn Jána Hunyadiho, Ladislav. Po otcovej smrti bol veliteľom belehradskej pevnosti. Dostal sa do sporu s Ulrichom Cilleym a dal ho zavraždiť. Držal v zajatí niekoľko týždňov i Ladislava Pohrobka. Toto poníženie a smrť strýca Cilleyho kráľ Ladislav pomstil tým, že dal Ladislava Hunyadiho r. 1457 popraviť a jeho brata Mateja odviedol ako zajatca do Prahy . No a Mirko Krask… pravdu máš, otče, srdce si rozkazovať nedá. Sám som zbadal, že Milica od neho bočí, bárs dávno vie, že jej je matkou súdený. No, dáme jej po vôli! Tvoj plán, otče, ja síce nebudem verejne napomáhať, lež mu ani prekážky v ceste klásť. Rob, čo za dobré uznáš, lež – na Žižku! – opatrne, aby Valgathovo meno nevyšlo na posmech.“

„Zanechajte, syn môj, lúpežné výpravy; zmierte sa so statočným Huňadom, podrobiac sa mu ako správcovi krajiny, buďte vďačným synom tejto novej vlasti – a verte mi, vaše meno príde k sláve, a nie k posmechu!“

„Ďaleko čiahaš, otče!“ zvolal trochu mrzuto Valgatha, rozdurdený výčitkami starcovými. „Ja som nie lúpežníkom; a čo som dobyl, za to ďakujem môjmu rytierskemu meču. Že sa chcem s Huňadom zmieriť, môžeš badať z posolstva, ktoré som teraz zveril na rozkaz jeho milosti Jiskru Mirkovi Kraskovi. Ostatne čas ukáže budúcnosť. Nemcom, ako vieš, ani sám neverím!“

Po týchto slovách povstal od stola hore, i podajúc Brožkovi ruku, odišiel z teremu von, istotne držať večernú prehliadku nad zámockou posádkou, ktorá sa, ako to trúby a bubny ohlasovali, bola zhromaždila k vojenskej prehliadke na veľkom zámockom dvore.

Otec Brožko zadumal sa nad džbánom, vínom naplneným, kým nepovstal, vytrhnutý z premýšľania šumom otvárajúcich sa dvier z pravej strany, a s milým úsmechom v tvári nepovzniesol nad anjelské hlávky prichádzajúcich žehnajúce ruky.

„Ach, otče Brožko, či ste sám?“ dopytovala sa deva Milica, veslujúc po jedálni zvedavým okom, „a môj drahý otec a rytier Krask kdeže sú?“

Miesto odpovede hľadel starec s nevýslovným potešením po krásnych deťoch, ktoré sa v nevinnej dôvere k nemu túlili.

Skutočne, boli to utešené deti!

Milica v hrdých pohyboch tela temer sa podobajúca otcovi Valgathovi, v červenom, zlatom vyšívanom živôtiku, v bielych vlniacich sa šatách a striebornej, drahokamami ozdobenej parte, spod ktorej sa vlnili dlhé gaštanové krúžky vlasov v rozmarnom trasení mala v svojom výzore dač ušľachtilo-hrdinského, ba povieme panensko-mládeneckého. Vysoké, sťa alabaster biele čielko, pod ním dvoje veľkých, čiernych, blýskajúcich sa očiek smelého výrazu, zatienených pruhmi útlych ťahov a taktiež čiernej farby, k tomu rovný noštek útleho tvaru, sťa púčok ružový ústočká, pri ich úsmechu vnútorne lemované slonovými zúbkami, k tomu priezračné, nádychom rannej zory zružovené líčka predstavte si všetko toto, zliate v najpravidelnejších súmeroch v jeden celok utešenej hlávky a máte obraz vidiny a túžob neboráka Mirka, rytiera z Krasku a Tábora i na Drienku.

Želmíra, jej sestra, polovicou veku od Milice mladšia, javila v svojich zovnútorných formách ešte síce detinstvo, ale pri tom všetkom zračil sa v rozvážnom výzore jej modrých očiek, potom v odmeraných pohyboch tela privčasný vývin jej duševných vlôh a vnútorného rázu. Bolo na nej poznať, že jej výchova, zbavená útlocitnej lásky materinskej, vyvinovala jej povahu v docela jednostranných náhľadoch rozumu, bárs srdiečko od prírody nadané ušľachtilou jemnosťou citu – trepotalo sa túžobne po sladunkej náklonnosti k tvoru jej pohlavia, čo sa dalo bezpečne uzavierať z nevysloviteľnej oddanosti naproti jej sestre.