Kubáni Ľudovít - Emigranti

Závidím emigrantom!… Ja som ním bol pár hodín, a vodilo sa mi dobre. Ľutovali ma, uctili ma… ba sa snáď i zaľúbili – nie síce do mňa, ale do môjho spoluturistu, merníka Ružana (kto by tohoto pána nepoznal, upravujem ho na prvý ročník „Lipy“, kde už vtedy vojvodí ako ideálny ľúbenec), ktorý -čo sa takrečeného „exteriéru“ týka -je alebo aspoň bol Endymion vo zväčšenom formáte, asi v 99. vydaní. Opisovať ho teraz nebudem; ba načo?… Slovensko ho pozná ako novomódneho Ulyxa, blúdiaceho na mori problematičného okolia hornouhorského Slovenska. Hneď je pod Kriváňom, hneď pod Fatrou; dnes pod Sincom, zajtra pod Sitnom – a so mnou bol pod Poľanou v osídlach bohyne Circe, ktorej sa iba zato striasol, aby sa až doteraz nedostal k svojej budúcej Penelope.

Ale, aby som na naše emigrantstvo prišiel, musím začať od počiatku.

Merník Ružan, ako i teraz, bol i predtým naozajstný neposeda… Mučilo a trápilo ho to na jednom mieste ako Petra Schlemihla, ktorý hľadal svoju tôňu v sedemmíľových čižmách. Ružan má síce svoju tôňu; obzvlášte ráno a večer ju nebolo radno hľadať, ale má i anglický spleen (však nás i tak „hlas zo Slovenska“ i s Čaplovičom k Angličanom pripodobňuje), a tento svetom roznášať – zdá sa mi byť jeho úlohou. Ja na spleen netrpím, preto mi Ružan dakde okolo Radvane nadal – do francúzskych šarlatánov, ktorí do sveta ani zádumčivo, zasmušilo nevedia pozerať; pri tom všetkom však rád cestujem obzvlášte na cudzích „kelčíkoch“. Keď ma teda asi pred pätnástimi rokmi (práve vo vhodný čas, lebo som sa vtedy následkom Bachovho definitíva nachodil v disponibilite, t. j. bez služby) k spolucestovaniu vyzval-usmial som sa, podal som mu ruku, položil zelené protiprašné okuliare na nos, pod pravú pazuchu dáždnik, pod ľavú dlhorúrovú fajku, na hlavu vydrový klobúk asi tej podoby, ako čikóši nosia, na pol pleca kapseľu á la botanista a na všetko toto jeden predpotopný čiže karbonársky sedemdesiatsedemgolierový kepeň -i stúpal som za Ružanom…

Kam?… Do slávnych miest Bryndzovej, Lojnice, Škrupiny, Kyselnice – a bohvie, ako sa všetky dľa nebeského černokňažníka volajú… Načo?… Vidieť divy a zázraky terajšieho sveta, ktoré sa v týchto slávnych mestách ako v strediskách nakopené nachádzajú; zdokonaľovať sa v národopise, skúmať nový, kryptogamický a odrazu ako hríb na dejište sveta pod menom „Tótmagyar“ vystúpivší národ v jeho velikánskych cieľoch, odvodzujúcich ideu všesvetovej slobody z nutnosti odnárodnenia.

A vskutku, skusby naše boli a sú veľadôležité! Zdalo sa mi, že som v Austrálii, kde všetko naopak ako v Európe. Tu podlosť znamená charakter, anarchia poriadok, závislosť autonómiu, zrada vlasti milovanie národa, alebo naopak, slovom – obrátený svet: kde zver lieta, vtáctvo na štyroch chodí, ryby v povetrí plávajú, oheň tečie a voda blnká atď. atď. Každý si môže predstaviť dojmy, ktoré pôsobili na mňa pri tomto opačnom poriadku vecí. Spočiatku mi bolo trochu divno okolo srdca… Keď som sa však hlbšie zahrúžil do stavu vecí a pozornejšie skúmal túto mimoriadnosť – tu som sa zrazu ocitol v tom presvedčení, že tieto kraje pochopili opravdivú filozofiu a určenie života… že tento ľud skutočne sa opeká na úslní tých právd, ktoré jedine blažiaco pôsobia, nie síce na ducha – ale na bruchá: že vynašiel kameň mudrcov, žiť a hniť v pokoji; dať sa obliekať v lesk a slávu cudzoty ako kavky v pávie perá; sadať do tône pustatín a tam držať siestu ako blažení lazaróni v utešenom Neapole.

Hoj! Je to národ, čo pochopil svoje určenie!… Je to – ale hop! zablúdil som, sám neviem kam, a ako sa vymocem… Nie je to ani žart, vrátiť sa z tohoto Kanaánu, kde sa i Ružanov spleen na slnku opísaných mimoriadností roztopil, naspäť do nášho prozaičného Egypta; z toho Kanaánu, v ktorom by sme snáď i teraz blúdili, keby nám boli trvali groše, táto jediná modla opisovaných krajov. Kým sme v sprievode týchto bôžikov v zasľúbenej tejto zemi turistovali, nemala úcta naproti nám koncakraja; korili sa, klaňali sa nám ako zlatému teliatku.

Prišiel Mojžiš v podobe núdze, stroskotal teľa – a modlári sa rozpŕchli, schovali sa do svojich dier ako rozprášené myši; a my turisti leteli navýlomkrky – kam? -Ďaleko, ďaleko… až na Detvu!

Detvu, Detvana a Detvianku náš neporovnateľný Sládkovič tak pôvabne opísal, že nám nikto nemôže mať za zlé, keď sme videli v každom šarvancovi ideál slovenského šuhaja, Martinka, v každej dievčine zosobnenú Elenku… V zjave tých utešených krás či velebnej prírody a či utešených rýdzoslovenských postáv, zabúdali sme na naše vyčerpané, vysušené vačky, na žalúdky stenajúce ako prázdny mechúr, roztrhané boty atď…

Stáli sme nad Detvou vo vytržení ako Vasco Nuňez de Balboa navrchu panamskej úžiny, pozerajúci prvý z európskych smrteľníkov na velikánsky šíroširoký Tichý oceán…

Ružan rozprestrel ruky na spôsob veličenstva pána kráľa, ked' pri korunovácii na kopni máva mečom vo štyri sveta strany, ako čo by sa i on – totižto Ružan – bol chcel položiť do skutočného majetku detvianskeho údolia.

Ja som sa díval cez zelené, prachom zapadnuté okuliare ako v apatéke v zelenej sklenke zatvorený had, ktorému sa všetko vidí – žltým…

„Detva!“ vydýchol Ružan.

„Syr a žinčica!“ zvolal som ja.

Môj spoludruh pozrel na mňa opovržlivo ako asi Don Quijote na Sancha Pansu, keď mu tento rozprával o svojej výprave k Dulcinei z Tobosa – ktorú miesto diamantov našiel žito osievať.

„Nechápeš zmysel môjho výkriku, ty si prozaický chlebár!“ zavolal potupne, ako čo by on z povetria žil.

„Brrr!“ pomyslel som si, „to je pekné! Jedným som romantik, druhým chlebár! Rád bych vedel, ako sa tieto dva extrémy môžu sústredovať v jednej osobe!“

Ale nahlas nepovedal som nič; zostupoval som dolu kopcom za ním, totiž merníkom, ktorý miesto trigonometrických punktov skúmal zvedavé tváre popri nás prechodiacich devíc, skutočný prototyp filozofujúceho Schillera, keď básnil, a naopak.

Keď sme mali vkročiť do mesta, zastane pán merník i padne do nasledujúceho extrému:

„Stano! Máš dáke groše?“

„Ani babky!… V Slatine sme prebryndzovali ostatný halier…“

„To je zle… ostatne Detva je vzor Slovenska; istotne nás tu čaká opravdivé pohostinstvo.“

V očakávaní detvianskeho potvrdenia tejto slovenskej cnosti škúlili sme do dvorov, či sa na prahoch domov nezjavia sivooké device s plnými črpákmi sťa rusovlasé rusalky, a chytiac nás, nezaveslujú s nami ku stolom, bohato naloženým darmi slovenskej prírody?…

Ale v Detve bolo ticho!… Pusté dvory a domy ako úle, z ktorých sa všetky včielky do ostatnej vyrojili.

Nás dákosi zaujala clivá predtucha; zabudli sme, že obyvateľstvo Detvy v lete žije z väčšej časti v poli po salašoch. Naostatok sme zazreli jednu staruchu.

„Tetka! Či by ste nemali dačo zjesť…?“ dopytoval som sa napnutým hlasom.

Tetka otvorila zvedavé, zuboprázdne ústa, spráskla rukami a hybaj v útek …

„Pekne sme!“ zhomrali sme oba; i mrzelo nás, i bolo nám do smiechu.

Čo tu robiť? Hm, čo tu robiť? To je tá otázka, čiže quadratura circuli…

Ani známosti, ani grošov; kam sa pustíš, biedny človeče? Merník, ako idealista, pozrel hore k nebu; ja, ako chlebár, k zemi istotne oba v nádeji rozlúštenia otázky, načítanej v mysli našej v podobe dolnozemského kútágašu: