Kubáni Ľudovít - Valgatha

Pretože dej našej povesti sa z väčšej čiastky koná v okolí a na pôde tohoto hradu, je našou rozpravopisnou povinnosťou nakresliť krátkymi síce, lež významnými ťahmi stav jeho polohy, zovnútornej bezpeče a krajovej nadvlády.

Balocká dolina, ako sme už riekli, z vrchu Trstia vybiehajúca, ťahá sa úzkou stužkou až po výklenok, na ktorom konci leží teraz dedina Drienčany. Tu na ľavom výklenku hôrnych bŕd, úžiacich dolinu, vypínal sa pod záštitou takrečeného „Holého vrchu“ zámok Drienčany na jednej asi desať siah zvyšky kolmo hore točenej skale vápencového útvaru. Ležal teda nižšie ako výbehy hôr, končiace sa z ľavej strany pri dedine Budikovany, z pravej však pri Meleghedi. Vyššie vrchy, ako Holý vrch, Tehetník, Bankovo ležali v amfiteatrálnom kruhu kolo neho, a Balocký zámok bol mu akosi okom do šíreho sveta. Samo údolie, nad ktorým panoval, bolo vajcovitej podoby, zokrúženej spomenutými výbehmi Holého vrchu a Banková.

Pod zámkom žlbnkal potok Balog, na ktorého pravom boku prebývali v tichých svojich chalupách osadníci, pracovitý to slovenský ľud. Proti zámku nad osadou vypínal sa na spôsob husitský s pevnou ohradou, ktorá doteraz stojí, v gotickom slohu vystavaný kostol, taktiež panujúc nad údolím ako jeho mocnejší sok, sám hrad Drienčany.

Tento, ako povedáme, ležal na nízkom výklenku Holého vrchu z ľavej strany potoka. Zďaleka túto mohutnú stavbu ani vidieť nebolo možno. I zblízka podobala sa viacej nakopeninám ozrutných skalných balvanov, ako riadnemu rytierskemu hradu. Najsamprv točili sa kolo celej stavby asi dve siahy vysoké predmúry, medzi nimi hlboké priekopy, za nimi asi štyri siahy vysoké predhradby; za predhradbami zo severnej strany dvor, na ktorom sa asi päťtisíc chlapov pohodlne mohlo cvičiť; z východnej strany vypínali sa menšie budovy, vystavané pre zámockú čeľaď a uhospodnenie vojska; zo západnej strany maštale pre vraníkov a streľbopevné komory pre potravu; z južnej strany však sám vnútorný zámok, ktorý bol obohnatý zo spomenutých bokov vysokou hradbou a do ktorého vnútra viedol od dvora dlhý vchod po pozvoľne sa zvyšujúcich schodoch. Sám vnútorný hrad na troje poschodí ležal v riadnom štvoruhle, podopretý v každú sveta stranu streľbopevnou baštou ohromnej výšky. Kolo druhého poschodia ťahala sa mrežová chodba, z ktorej bol na dvor vnútorného zámku voľný výhľad. Na jeho východnej bašte v treťom poschodí lepil sa výklenok ako lastovičie hniezdo, z ktorého veliteľ zámku mohol Drienčanskou dolinou pyšne a k Balockému zámku vyzvedajúcne vyzerať.

Samo vnútorné usporiadanie hradu tuto opisovať nemienime; už i preto, aby sme blahosklonnému čitateľovi dlhú chvíľu nerobili, ba i z tej príčiny, že sa toto v našej povesti samo v sebe rozvije.

Len to podotýkame, že krem spadného mosta, pripraveného na východnej strane, druhého vchodu, ak len nie tajného, do zámku nebolo.

V tom čase, ako sme sa na začiatku našej povesti so známou nám už spoločnosťou priblížili k zámku, viala na najvyššej jeho streche červeno-biela zástava, ozdobená znamením kalicha, na znak toho, že veliteľ hradu mešká na tento čas v jeho múroch.

Keď sa naša spoločnosť dostala dovnútra hradu, na východnej strane ležiaci spadný most zámku zostal spustený. Pred ozrutnou bránou vrchného jeho konca strážili dvaja šarvanci z plemena obrovských Hanákov, ozbrojení pikou, šabľou a cepami, a taktiež dvaja pri spodnej jeho čiastke. Na planine poniže sa plaziacej, tam, kde teraz dedinská lúka leží, prechádzali sa rovnako ozbrojení čeľadníci v hrubých bielych huniach, v takýchže, červenou stužkou šnurovaných nohaviciach, voľne k drieku priliehajúcich úzkych opaskoch a v červených čiapkach z tuhého remeňa na spôsob terajších kučiem.

Títo – oddiel za oddielom – mali dnes deň východu, ihry a pohalaškovania sa, ako to Valgatha k oddychu po ťažkých prácach svojim vojakom bol nariadil.

Služba v zámku bola prísna; lež Valgatha, vediac, že človek či mladý, či starý tu i tu kus slobodnej vôle potrebuje – podával sám príležitosť vojakom svojim k slobodnej rozkoši, ktorá jednako i na slobode, na planine pred zámkom, hľadala svoju zábavu a vyrazenie dľa svojho vkusu a žiadosti jedine vo vojenských ihrách.

A boli to ihry i vojenského cviku i mladistvej bujarosti.

Jeden oddiel skusoval svoje sily a spôsobnosť v správnom zaobchádzaní s cepmi, zbraňou to v tých časiech chýrečnou, strašnou a pri odrážaní útokov nepremožiteľnou; druhí šermovali dlhými pikami; tretí hádzali nože do vŕb naproti stojacich; štvrtí sa pasovali; dajedni krepčili od zeme, krátke valašky nad hlavami zvŕtajúc – a zase niektorí veslovali v malých loďkách po rybníku na pravej strane potoka ležiacom, ktorý je už v našich časiech vysušený, no jedna čiastka dediny, na tomže mieste ležiaca, i teraz sa tým menom volá.

Naprostred pláne blnkal oheň. Zo dvoch strán vatry krútili sa ražne, na ktorých boli nastrčené barance. V pár kotloch vrela slovenská kaša a fŕkala po poloupečených barancoch. Bujnejší chlapci tu i tu preskočili vatru, ačpráve nie každý šťastlivo, pretože hneď jeden ražeň zvalil, hneď druhý do pahreby skočil, nad ktorou nemotornosťou nebolo smiechu konca-kraja.

Kolo vatry bola najväčšia trma-vrma. V polkolese sedeli staré baby a merali zo súdkov vyhriatym rozveseleným vojakom medovec, dajedna za dobrý peniaz i hroznovinu. Na všetko toto hľadelo zo zámku s výrazom spokojenosti oko Zdenka Valgathu, ktorý rád poprial v istom čase svojej chase trocha veselosti, zato však každý čeľadník žil a mrel jedine za neho, za slávu kalicha a za boj!

„Ha, čert mi do duše, to sú opravdivé hody!“ hovoril Hrabina, vystupujúc popri boku jedného starého vojaka zo zámockej brány na rovinu, kde sa diala ihra. „Hej, báťa Kudlák, vy tu žijete ako v raji, kým sa my perieme a hladujeme!“

„No, no, Macík, neboj sa nič – i tebe sa dostane!“ potešoval starý Kudlák nášho známeho a viedol ho k vatre do kola chlapov, točiacich sa okolo ohňa.

Sotva títo príchodzích uvideli, obstúpilo to všetko týchto dvoch a – „vitaj Hrabina, vitaj Macík!“ ozývalo sa temer každému z úst a sto rúk hľadalo Hrabinovu pravicu a sto čiapok letelo do povetria.

„Pokoj, chlapci!“ povedal Kudlák, starý to hradný zámku. „Nezaduste mi Macíka, škoda by ho bolo, neboráka, aspoň dovtedy, kým nám nevyrozpráva, kade ho všetci čerti nosili. A ty, Sabína, sem s tou pintou, ulej toho balockého octu, lebo bohu prisahám, víno je nie, čo by ťa všetci diabli brali.“

Sabína, skrčená to starucha, naliala žiadaného nápoja, podala ho jednému mladému, vedľa nej stojacemu dievčaťu, a toto so zapálenou ako ruža tvárou ponúklo Hrabinu, ktorý nevdojak nazrúc do čiernych ako žúžoľ očú dievčaťa, zabudol na oždiansku Doru, na všetko, a pod nos dač nezrozumiteľného zamrmlajúc, priložil nádobu k ústam.

„Pripi, pripi!“ volala rozveselená chasa.

„Ha, tisíc hrmenských striel do mojej Strely!“ odvetil nevrlo Matej, odpľul si, vykrútil vymastený fúz; ale naostatok, švihnúc bokom šelmovským okom po dievčine, pokračoval: „Na slávu kalicha, na slávu ich milosti pána Jiskru, Valgathu a nepremožiteľného rytiera Kraska, pána na Sinai a na Tábore a nateraz v Drienku, na slávu vašu, chlapci, a moju, i na šťastie tejto dievčiny, červenej kaliny!“

I schytil devicu, vyzdvihol ju hore, bozkal ju v čelo a chlapci kričali: „Sláva, sláva!“

„Nerob fígle, Macík!“ karhal tichým hlasom starý Kudlák Hrabinu. „Ty si prebitá šelma; uchytíš, čo kde môžeš, zblázniš dievčaťu hlavu, posľubuješ hory a doly a keď ťa potom pán otec Brožko na exámen vezme, ukážeš päty.“