Martin Kukučín - Neprebudený

„Nuž dobre, keď sa nehneváš — už ťa rada. Nafúkaných ľudí nerada vidím, lebo hneď chodia ako sud, keď im niečo na nos sadne.“

Ondráša nahnevalo, že mu takto vraví. Ani je nie kňažná, ani nič — i odsekol jej:

„A veru nehľaď... nepustím preto ani jednej slzy. Ako chceš!“

„Veď ja viem — veď ja viem...“ a Zuzka falošne povzdychla. „Pyšný si veľmi — ani neozrieš sa o mňa. Neviem, prečo — ale ani do dvora sa nám neobzrieš, keď ženieš husi. Neviem ...“ a sklopiac zvodné oči, malou nôžkou hrebla prsť.

Ondráša to pohlo. „Princezná je — princezná! Veru, princezná.“ Zajasal v duchu a podišiel k nej,

„Nuž mrzí ťa to, mrzí? Azda väčšmi by ťa mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.“

Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril sa a pohnutím sa triasol:

„Ten? Pre mňa môže — budem mať preto ľahkú hlavu.“

„Azda ste sa pohnevali?“

Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila.

„Rozišli sme sa — nadobre.“

Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne pohliadol jej v tvár.

„Neželej si, že ťa nevezme. Nebol by ťa ani hoden. Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.“

Zuzke milé bolo počuť o sebe chválu, čo hneď z úst husárových. Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je čistá. Nech chváli kto chce, len nech chváli. Polichotila jej to — chcela ešte viac počuť.

„Predo mnou hovoríš — ale potom! On tiež tak hovorieval...“ a mimovoľne vzdychla.

Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká — zamrzelo ho to.

„A ty si želieš za ním? Neželej ty nič!“

Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala.

„Ako by neželela: mňa opustil — má druhú.“

Husárove líca zahorely. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol:

„Neboj sa — ja ťa neopustím! Vieš, koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe som pošepol; ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma i ubili preto...“

Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej — bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už bol unesený tým úsmevom. Vo vrchnej gambe pocítil trhanie.

„Však pamätáš? A ty si tiež potom bočila — ani čo by sme sa neboli nikdy videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie — to ma tak mrzelo! No, ale je už aspoň dobre.“

Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej, len ďalej.

„Nuž a čo teraz?“

Ondráša otázka zarazila. Nechápal, ako sa nemôže dovtípiť.

„Teraz? Dopasiem a — soberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj — ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.“

Zuzka bola zas veselá — dobrá vôľa vrátila sa jej, Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčily jeho reči. No ona chcela si ešte zahrať s ním.

„A jesť — čo budeme jesť?“

„Jesť? Niečo len vypasiem — to nám bude dosť“

„Ale si moc prepásol. Koľko ti chýba husí?“

„Ani jedna. Uver: ani jedna.“

A položil si na prsia dlaň.

„A Fialovie hus — kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“

Husár počúval bez slova — potom sa dobrácky usmial.

„Fialovie hus! Keď zašla do hory. Bolo jej ta nechodiť — mohla už mať rozum! A Rúbalovie prišla domov — to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im zo dvora ujsť — nebolo jej nikdy dosť. Zašla niekde do sadu — otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“

„Nuž jesť by už len bolo čo, ale kde bývať?“

„No, veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.“

„Ja — ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať. Ja sa chcem len svojho držať.“

„Dobre — vystavím... malý domček.“

„A v čom pôjdeš na sobáš?“

„V čom? Mám v čom.“

A husár obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedaly lenovskému kroju: boly cele také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú — lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina.

„Musíš mať háby ako iní mládenci.“

„Dá mi ušiť totka — keď dopasiem. Povedala, že mi kúpi i kožuštek.“

„Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha-ha-ha!“

Zuzka, zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč.

„Ty — neutekaj! Pozajtre je sobota, prídem si po pero.“

„Nie — pozajtre nie. Veď ti ja poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“

Ondráš sa uspokojil.

„Dobre, dobre!“

„Zuzka, strmým krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou — páčila sa mu.

„Hm... bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier — nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie — ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...“

A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel — ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň.

Husárova totka bývala v poriadnom domčeku prostred dediny. Je už vdova, a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka, a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou.

Len vo svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať. Inde na čo sa poberie, to i vykoná — no doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje — a to všetko darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej pred ňou, jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani špatné slovo — nič. Iný na jej mieste bol by prestal perly do blata, hádzať a vodu do koša liať — no jej energická povaha nemôže strpieť nijakého odporu, robí nové a nové pokusy.

No márna práca mechúr do vody tisnúť, a ešte márnejšia Ondráša chcieť preinačiť. Machuľa bude Machuľou — kým len jedna vrana bude kvákať.

Totka práve prišla zo žatvy a ustatá odpočíva si na podstene. Tu kde sa vezme, tu sa vezme — milý Ondráš vojde do dvora. Jeho tvár nakrivená úsmevom. Vidno, že príroda určila ho biede, strádaniu — tento úsmev mu tak nesvedčí! Totka zvedavo pozerá naň, cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu.

„Totka, keby ste vedeli!“ „Keby som vedela — nemusel by si mi povedať.“

„Nuž poviem vám čosi.“ „No!“ posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo sa nad ním — oteplelo, zahorelo k nemu láskou, materinskou láskou. Keď takto túlieval sa k nej, prišla jej vše na um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli odporúčala jej svoje jediné, nešťastné dieťa... Oči jej zvlhly — pohladila parobka po jeho drsných vlasoch. I posmelila ho ešte raz: „No — veď už len povedz, ak je niečo dobrého.“