Morgan Rice - Aréna Jedna - Otrokári

Napchám si medvedíka za opasok a ako sa dvíham, moja ruka prejde po niečom mäkkom. Zdvihnem to a pozriem si to lepšie, na moju radosť v ruke držím šál. Je čierny a zaprášený, ale keď si ho priložím k telu, ihneď cítim, aký je teplý. Idem k oknu a šál oprášim. Pozriem si ho na svetle: je dlhý a hrubý – dokonca bez dier. Akoby som našla čisté zlato. Okamžite si ho obtáčam okolo krku, schovám pod tričko a hneď mi je teplejšie. A kýchnem.

Slnko zapadá a zdá sa, že som našla všetko, čo sa dá, takže sa dávam na odchod. Cestou k dverám ale zakopnem o niečo tvrdé a kovové. Zastavím sa, opäť si kľaknem a opatrne sa snažím nahmatať, či to nie je nejaká zbraň. Nie je. Je to guľaté držadlo pripevnené k drevenej podlahe. Ako klopadlo. Alebo kľučka.

Šklbem ním doľava a doprava. Nič sa nestalo. Skúšam ním otáčať. Nič. Skúsim šťastie. Postavím sa nabok a zo všetkých síl zaň potiahnem priamo nahor.

Otvorili sa padacie dvere a vzniesol sa oblak prachu.

Nakuknem dole, kde ma uvítal ďalší priestor s hlinenou podlahou, vysoký niečo vyše metra. Srdce sa mi rozbúchalo z pomyslenia na možnosti, ktoré sa nám tým otvorili. Keby sme tu bývali a vyskytli by sa problémy, mohla by som Bree schovať tu dolu. Táto chatka získava na hodnote čím ďalej, tým viac.

A nielen to. Keď sa pozriem, ako to dole vyzerá, niečo sa tam leskne. Tie ťažké drevené dvere úplne odklopím a rýchlo leziem po rebríku dole. Je tu úplná tma, takže rukami šmátram pred sebou. Niečo som nahmatala. Sklo. V stenách sú zabudované police a na nich sú poháre. Zaváracie.

Jeden beriem do ruky a vynesiem ho na svetlo. Vnútri je niečo červené a mäkké. Vyzerá to ako marmeláda. Rýchlo odkrútim kovové viečko a k poháru privoniam. Štipľavá vôňa malín ma ovalí ako morská vlna. Strčím dnu prst a váhavo ho dávam na jazyk. Nemôžem tomu uveriť: malinový džem. A chutí, ako keby ho niekto urobil včera.

Rýchlo zavriem viečko, napchám si pohár do vrecka a ponáhľam sa späť k policiam. Nahmatávam desiatky pohárov. Beriem ten najbližší a pozriem sa naň na svetle. Tento vyzerá ako uhorky.

Som v úžase. Toto miesto je zlatá baňa.

Priala by som si ich so sebou vziať všetky, ale nemám ich v čom odniesť a ruky mi mrznú, vonku sa navyše už stmieva. Pohár s uhorkami teda dávam späť na svoje miesto, rýchlo po rebríku vyleziem hore a poriadne za sebou zatváram padacie dvere. Chcela by som ich zamknúť a som nervózna z toho, že to tam dole všetko nechávam bez dozoru. Pripomeniem si ale, že tu už roky nikto nebol – a že ani ja by som si to asi nevšimla, keby ten strom nespadol.

Keď odchádzam, zatváram za sebou dvere až na doraz a cítim túžbu to tu chrániť, akoby to už bol náš domov.

S plnými vreckami sa náhlim späť k jazierku – ale vtom sa okamžite zastavím, pretože som si všimla pohyb a začula nejaký zvuk. Najskôr ma prepadol strach z toho, že ma niekto sledoval – keď sa však pomaly otočím - vidím niečo iné. Tri metre odo mňa stojí jeleň a hľadí na mňa. Je to prvý jeleň, ktorého som za tie roky videla. Jeho veľké čierne oči hľadia do mojich, potom sa znenazdajky otočí a utečie preč.

Nemám slov. Mesiac čo mesiac sa snažím nejakého jeleňa nájsť v nádeji, že sa k nemu budem môcť dostať tak blízko, aby som do neho mohla vrhnúť nôž. Nikdy som však nikde žiadneho nevidela. Možno som nelovila dosť často. Možno tu hore žijú celý čas.

Rozhodnem sa sem hneď ráno vrátiť a keď budem musieť, budem čakať hoc aj celý deň. Keď tu bol raz, možno sa vráti. Ak ho nabudúce uvidím, zabijem ho. Ten jeleň by nás mohol nasýtiť na niekoľko týždňov.

Plná novej nádeje sa ponáhľam k jazierku. Keď sa priblížim k prútu a pozriem naň, srdce sa mi rozbúši, pretože je ohnutý skoro do polovice. Trasiem sa nedočkavosťou a uháňam k diere v ľade a je mi jedno, že sa mi šmýka. Pevne uchopím vlasec a modlím sa, aby vydržal.

Natiahnem sa a silno trhnem. Cítim, ako opačným smerom šklbe veľká ryba a ticho povzbudzujem vlasec, aby sa nepretrhol a háčik, aby sa neodlomil. Jedno posledné šklbnutie a ryba letí z ľadu. Je to obrovský losos, veľký ako moje rameno. Dopadol na ľad a trepe sa a kĺže všetkými smermi. Pribehnem k nemu, aby som ho zdvihla, ale vykĺzol mi a znovu sa trepe na ľade. Ruky mám pokryté slizom a príliš šmykľavé na to, aby som ho mohla uchopiť, takže rozbalím svoje rukávy a znovu ho chytím, tento raz pevnejšie. Vrtí sa mi v náruči a dobrých tridsať sekúnd sebou hádže, až potom konečne prestane. Je mŕtvy.

Žasnem. Je to môj prvý úlovok za niekoľko mesiacov.

Kĺžem sa po ľade plná nadšenia, kladiem ho na breh a balím do snehu v strachu, aby nejakým spôsobom znovu neprišiel k životu a neskočil späť do jazera. Beriem si prút a vlasec do jednej ruky a rybu do druhej. Cítim pohár s džemom v jednom vrecku, termosku s miazgou v druhom vrecku spolu s čokoládou a medvedíka za pásom. Bree bude dnes večer bohatá.

Zostáva mi vziať už len jedno. Idem ku kôpke suchého dreva, prút chytím pod pazuchu a voľnou rukou sa snažím nabrať toľko dreva, koľko unesiem. Pár kúskov mi spadne a nemôžem vziať toľko, koľko by som chcela, ale nesťažujem sa. Po zvyšok sa sem môžem vrátiť ráno.

S plnými rukami sa za posledných lúčov denného svetla šmýkam nadol po strmom svahu, opatrne, aby som žiadny zo svojich pokladov nestratila. Celou cestou nemôžem pustiť z hlavy tú chatku. Je dokonalá a skrýva také možnosti, až sa mi z toho znovu rozbúcha srdce. Je to presne to, čo potrebujeme. Otcova chata je príliš nápadná, postavená pri hlavnej ceste. Už mesiace mám obavy z toho, že sme tam príliš zraniteľné. Stačilo by, aby okolo prešiel jeden zblúdilý otrokár a mali by sme problémy. Už dlho nás chcem presťahovať, ale doteraz som nevedela kam. Koniec koncov, tu hore žiadne ďalšie domy nie sú.

Tá malá chatka je tak vysoko, tak ďaleko od najbližšej cesty – navyše doslova postavená priamo do skaly – a tak dobre zamaskovaná, ako keby bola stvorená práve pre nás. Nikto by nás tam hore nikdy nenašiel. A keby aj hej, nemal by kde zaparkovať. Musel by peši stúpať do svahu a z tej vyhliadky by som ho videla na míľu ďaleko.

Je tam i zdroj čerstvej vody, priamo pred vchodom je tečúci potok, takže by som nemusela nechávať Bree samu zakaždým, keď sa idem do hôr vykúpať a oprať naše oblečenie. A nemusela by som nosiť po jednom vedierka vody z jazera zakaždým, keď chcem uvariť. Nehovoriac o tom, že s takou klenbou stromov by sme boli dosť skryté na to, aby sme mohli každú noc kúriť v kozube. Boli by sme vo väčšom teple a bezpečí na mieste, ktoré je plné rýb a zveri – a s pivnicou plnou jedla. Už som sa rozhodla: Hneď zajtra sa sťahujeme.

Akoby mi z pliec spadla obrovská ťarcha. Cítim sa ako znovuzrodená. Je to prvý raz po dlhom čase, čo necítim ten ostrý hlad v žalúdku a prenikavý chlad v rukách. Dokonca i vietor mi na ceste dolu fúka do chrbta, akoby mi pomáhal. Teraz verím, že sa veci konečne obrátili k lepšiemu. Nespomínam si, kedy som sa naposledy cítila tak dobre. Teraz viem, že to môžeme zvládnuť.

Teraz už môžeme prežiť.

Kým dorazím k otcovej chate, je už po súmraku, teplota klesla a stvrdnutý sneh mi praská pod nohami. Vyjdem z lesa a vidím našu chatu, ako tam sedí sťa hniezdo, nápadne zasadená vedľa cesty a s úľavou pozorujem, že vyzerá neporušene, presne tak, ako som ju opúšťala. Okamžite sa idem pozrieť, či k nej alebo od nej nevedú nejaké stopy – zvieracie alebo ľudské – a žiadne nenachádzam.