Morgan Rice - Aréna Jedna - Otrokári

Prestaň fňukať a makaj ďalej, Moorová!

Otec ma vždy volal priezviskom. Moorová. Štvalo ma to, ale jemu to bolo jedno.

Ak sa teraz vrátim, Bree nebude mať čo jesť. To jazero tam hore je to najlepšie, čo mi teraz napadá, náš jediný zdroj potravy. Tiež chcem, aby Bree mala oheň a všetko drevo tu dole je mokré. Tam hore je vietor silnejší a možno tam nájdem drevo dosť suché na to, aby sa dalo zapáliť. Znovu sa pozriem na svah smerom hore a rozhodnem sa to skúsiť. Beriem si svoj prút, skloním hlavu a začínam stúpať.

Každý krok ma bolí, stehná mám plné ostrých ihličiek, do pľúc mi preniká ľadový vzduch. Vietor zosilnel a bičuje ma snehom, akoby ma niekto po tvári hladil brúsnym papierom. Vysoko nad sebou počujem krákanie vtákov, ktoré znie skoro ako výsmech. Keď si už myslím, že nemôžem ďalej, ocitám sa na ďalšej plošine.

Táto je iná než všetky ostatné, asi preto, že je tak vysoko: je husto zarastená borovicami, takže nie je vidieť ďalej než na tri metre. Pod tou obrovskou klenbou korún stromov oblohu skoro nevidno a sneh je posypaný zeleným ihličím. Obrovské kmene týchto stromov sú navyše ideálnou ochranou pred vetrom. Ako keby som vstúpila do malého súkromného kráľovstva ukrytého pred zvyškom sveta.

Otočím sa a na chvíľu si užívam ten výhľad: je úžasný. Vždy som si myslela, že z otcovej chalupy v polovici kopca máme skvelý výhľad, ale tu hore je to naozaj úchvatné. Všetkými smermi sa tiahnu vrcholy hôr a v diaľke za nimi dokonca vidím, ako sa ligoce rieka Hudson. Taktiež vidím, ako sa po našej hore vinú cesty, v pozoruhodne dobrom stave. Asi preto, že sem hore chodí tak málo ľudí. Vlastne som tu nikdy nevidela žiadne auto ani iné vozidlo. Cesty sú prejazdné, hoci sú strmé a napadol na ne sneh. Na slnku sa totiž zahrievajú a veľmi dobre sa odvodňujú, takže väčšina napadaného snehu sa na nich roztopila.

Zasiahla ma bolesť úzkosti a strachu. Mám radšej, keď sú cesty pokryté snehom a ľadom, keď sú pre vozidlá neprejazdné, pretože jediní ľudia, ktorí majú autá a palivo, sú otrokári – nemilosrdní lovci odmien, ktorých úlohou je živiť Arénu 1. Hliadkujú všade a hľadajú kohokoľvek, kto zostal nažive, aby ho uniesli a priviezli do arény ako otroka. Tam vraj bojujú na smrť pre zábavu ostatných.

Bree a ja sme zatiaľ mali šťastie. Počas tých rokov, čo sme tu hore, sme v okolí nevideli žiadnych otrokárov – ale myslím si, že len preto, lebo sme tak vysoko, v odľahlej oblasti. Len raz som počula skučanie otrokárskeho motora, hrozne ďaleko, na druhej strane rieky. Viem, že tam niekde dole sú a hliadkujú. A ja nebudem riskovať – starám sa o to, aby sme sa držali pri zemi, drevo pálime len zriedka, keď naozaj potrebujeme a neustále na Bree dávam pozor. Väčšinou ju na lov beriem so sebou – rovnako, ako by som to spravila dnes, keby nebola taká chorá.

Otáčam sa späť k plošine a idem sa pozrieť na jazierko. Je celkom zamrznuté a v popoludňajšom slnku úplne žiari ako stratený šperk schovaný v húštine. Urobím pár opatrných krokov po ľade, aby som sa uistila, že nepraskne. Len čo sa mi zdá, že je dosť pevný, urobím niekoľko ďalších. Nájdem si miesto, vytiahnem spoza opaska malú sekerku a niekoľkokrát silno seknem do ľadu. Objavila sa trhlina. Kľakám si ľad, beriem do ruky nôž a celou silou ho vrazím doprostred trhliny. Krútim špičkou noža a po chvíli sa mi darí v ľade vytvoriť dieru veľkú tak akurát na vylovenie ryby.

Šmýkam sa a náhlim späť na breh, beriem prút a vrazím ho medzi dva konáre stromu, rozbalím vlasec a bežím s ním späť k diere v ľade, do ktorej šnúru vložím. Niekoľkokrát ním zatrasiem v nádeji, že sa kovový háčik na slnku zablyskne a privábi nejakého živého tvora pod ľadom. Nemôžem sa ale zbaviť dojmu, že je to zbytočné, že čokoľvek, čo v týchto horských jazerách žilo, dávno zahynulo.

Tu hore je ešte väčšia zima a nemôžem tu celý čas len tak stáť a pozerať. Musím sa hýbať. Otáčam sa a idem smerom od jazera, pretože moje poverčivé Ja mi hovorí, že rybu určite chytím, hlavne keď tam nebudem len tak stáť a zízať. Chodím v kruhoch okolo jazera a okolo stromov a šúcham si ruky, aby som ich udržala v teple. Nepomáha to.

Vtom si spomeniem na suché drevo. Rozhliadam sa a hľadám niečo, čím by sa dalo kúriť, ale je to márne. Zem je pokrytá snehom. Obrátim teda svoj pohľad nahor, ale väčšina konárov je tiež zasnežená. V diaľke si ale všimnem niekoľko stromov ošľahaných vetrom, ktoré zasnežené nie sú. Idem k nim bližšie a rukou ich skúmam. S úľavou si všímam, že niektoré konáre sú suché. Beriem do ruky svoju sekerku a useknem jednu z väčších vetiev. Stačí mi náruč dreva a táto veľká vetva bude úplne stačiť.

Chytám ju vo vzduchu, aby nespadla do snehu, potom ju opriem o kmeň stromu a preseknem ju napoly. Tak to robím znovu a znovu, kým nemám malú kôpku dreva, ktorú potom odnesiem v náruči. Odkladám ju na jeden zo širokých nízkych konárov, kde bude v bezpečí pred napadaným snehom.

Rozhliadam sa vôkol seba a skúmam ďalšie kmene stromov, keď vtom ma niečo zarazí. Idem bližšie k jednému zo stromov a všimnem si, že jeho kôra je iná než na ostatných stromoch. Pozriem sa hore a uvedomím si, že to nie je borovica, ale javor. Zaráža ma, že vidím javor tak vysoko v horách a ešte viac ma prekvapuje skutočnosť, že som ho vôbec spoznala. Javor je vlastne tá jediná vec, ktorú by som v prírode vôbec dokázala spoznať. I keď sa tomu bránim, prepadne ma spomienka.

Raz, keď som bola malá, si otec vzal do hlavy, že ma vezme na výlet do prírody. Ktovie prečo ma vzal stáčať javorový sirup. Niekoľko hodín sme šli do nejakého bohom zabudnutého miesta, ja som niesla kovové vedro, on vrták a ďalšie hodiny sme strávili putovaním po lesoch so sprievodcom a hľadaním perfektných javorov. Pamätám si ten jeho sklamaný pohľad, keď navŕtal svoj prvý javor a do nášho vedra začala pomaly tiecť číra tekutina. Čakal, že tam potečie sirup.

Náš sprievodca sa mu začal smiať a povedal mu, že z javorov netečie sirup, ale miazga. Miazga sa potom musela variť a tým vznikne sirup. Hovoril, že to trvá hodiny a že z 80 galónov miazgy dostane človek štvrť galónu sirupu.

Otec sa pozrel na svoje vedro, z ktorého už pretekala miazga a úplne očervenel, ako keby mu niekto predal pokazený tovar. Bol to ten najhrdší človek, ktorého som kedy stretla a ak niečo neznášal viac, než cítiť sa hlúpo, tak to bolo vtedy, keď sa mu niekto smial. A keď sa mu ten muž smial, tak po ňom hodil svoje vedro, len tesne ho netrafil, vzal ma za ruku a vyrútili sme sa preč.

Potom ma už do prírody nikdy nevzal.

Mne to ale nevadilo — a ten výlet sa mi dokonca páčil, i keď otec celou cestou späť v aute ticho zúril. Kým ma odviedol preč, podarilo sa mi natočiť malý hrnček miazgy a cestou domov som z nej pomaly usrkávala, keď sa nedíval. Bolo to skvelé. Chutilo to ako voda s cukrom.

Ako teraz stojím pred tým stromom, spoznávam ho, ako by som spoznala svojho súrodenca. Tento exemplár je ale chudý a tenký, pretože je tak vysoko a prekvapilo by ma, keby v sebe vôbec nejakú miazgu mal. Nemám ale čo stratiť. Vyberám svoj nôž a zatínam ho do kôry stromu, znovu a znovu do rovnakého miesta. Potom ho zaborím hlboko do diery a tlačím ho čím ďalej hlbšie a zároveň sa ním pokúšam krútiť. Vlastne ani nečakám, že sa niečo stane.

Na moje obrovské prekvapenie sa von vyderie kvapka miazgy. A úplne ma šokuje, keď sa o chvíľku objaví malý pramienok. Dotknem sa tej tekutiny prstom a obliznem ho jazykom. Cítim ten príval cukru a okamžite spoznávam tú chuť. Presne ako si ju pamätám. Nemôžem tomu uveriť.