Stephen Hawking - Vesmír v orechovej škrupinke

Na druhej strane poznáme už zákony, ktoré platia všeobecne, s výnimkou veľmi extrémnych situácií: zákony, ktoré riadia posádku

Enterprise, ak už nie aj vesmírnu loď samotnú. Aj tak sa však nezdá, že niekedy dosiahneme ustálený stav pri praktickom využití týchto zákonov alebo pri zvyšovaní zložitosti systémov, vytvorených pomocou nich. A práve touto zložitosťou sa bude zaoberať zvyšok kapitoly.

Najzložitejšími systémami, ktoré máme k dispozícii, sú naše vlastné telá. Život pravdepodobne vznikol v prvotných oceánoch, ktoré pokrývali povrch Zeme pred štyrmi miliardami rokov. Ako k tomu došlo, nevieme. Predpokladáme, že náhodnými vzájomnými zrážkami atómov vznikli makromolekuly, ktoré sa dokázali reprodukovať a vytvárať zložitejšie štruktúry. Vieme iba to, že pred tri a pol miliardami rokov sa objavili veľmi zložité molekuly DNA (používa sa aj skratka DNK).

DNA je základom všetkého živého na Zemi. Má štruktúru dvojzávitnice (dvojitej špirály) podobnej na točité schodište, ktorú v roku 1953 objavili Francis Crick a James Watson z Cavendishovho laboratória v Cambridgei. Dva reťazce dvojzávitnice sú pospájané pármi báz ako schodmi točitého schodišťa. V DNA sa nachádzajú štyri bázy: adenín, guanín, tymín a cytozín. Poradie, v ktorom sa objavujú na špirálovom schodišti, nesie genetickú informáciu, ktorá umožňuje, aby DNA okolo seba poskladala organizmus a sama sa reprodukovala. Pri vytváraní jej kópií sa občas vyskytnú chyby v zastúpení alebo v poradí báz pozdĺž špirály. Vo väčšine prípadov chyba v kopírovaní spôsobí, že DNA je buď úplne neschopná, alebo aspoň menej schopná samoreprodukcie, čo znamená, že takéto genetické chyby, alebo ako ich nazývame mutácie, odumrú. V niektorých prípadoch bude ale chyba alebo mutácia zvyšovať šancu, aby DNA prežila a reprodukovala sa. Takéto zmeny v prepise genetického kódu budú zvýhodnené. Takto sa informácia obsiahnutá v reťazci DNA postupne rozvíja a jej zložitosť sa zvyšuje (pozri obr. 6.4.).

Pretože biologická evolúcia je v podstate náhodný proces v priestore všetkých genetických možností, postupuje veľmi pomaly. Zložitosť alebo počet bitov informácie, ktorá je zakódovaná v DNA, je zhruba počet báz v molekule. Približne za prvé dve miliardy rokov musela byť rýchlosť narastania zložitosti rádovo jeden bit informácie za každých sto rokov. Potom tempo narastania zložitosti DNA postupne stúpalo, až počas posledných pár miliónov rokov dosiahlo jeden bit za rok. Potom však, asi pred šiestimi alebo ôsmimi tisícami rokov, došlo k novému veľkému zvratu vo vývoji. Ľudia vynašli písmo. Znamenalo to, že informácia sa mohla prenášať z jednej generácie na ďalšiu bez zdĺhavého čakania na náhodné mutácie a prirodzený výber, vďaka ktorým by sa zakódovala do reťazca DNA. Tým nesmierne vzrástla miera zložitosti. Jediný ľúbostný román v mäkkej väzbe môže obsiahnuť také množstvo informácie, aké vykazuje rozdiel medzi DNA opíc a ľudí, a tridsaťzväzková encyklopédia môže opísať celú sekvenciu ľudskej DNA (obr. 6.5).

Ešte dôležitejšie je, že informácie v knihách sa môžu rýchlo aktualizovať. Súčasná rýchlosť, akou sa obnovuje ľudská DNA biologickým vývojom, je asi jeden bit za rok. Každý rok sa ale publikuje dvestotisíc nových kníh, čo predstavuje rýchlosť prísunu nových informácií viac ako milión bitov za sekundu. Samozrejme, že väčšina z toho je odpad, ale aj keby bol použiteľný iba jeden z milióna bitov, bolo by to ešte stále stotisíckrát rýchlejšie ako biologická evolúcia.

OBR 6,5

Tento prenos údajov cez vonkajšie, nebiologické média, doviedol ľudský rod k ovládnutiu sveta a k exponenciálnemu nárastu populácie. Teraz sa však nachádzame na počiatku novej éry, v ktorej budeme schopní zvyšovať zložitosť svojho vnútorného záznamu, DNA, sami, bez toho aby sme museli čakať na zdĺhavý proces biologického vývoja. Zatiaľ čo sa za posledných desaťtisíc rokov v ľudskej DNA neudiala nijaká významná zmena, je pravdepodobné, že za ďalších tisíc rokov ju úplne prebudujeme. Mnohí ľudia budú istotne hovoriť, že genetické inžinierstvo na ľuďoch by malo byť zakázané, ale pochybujem, že taký zákaz budeme schopní uskutočniť. Genetické inžinierstvo rastlín a zvierat bude povolené z ekonomických dôvodov, a určite sa niekto o to pokúsi aj na ľuďoch. Pokiaľ nemáme na svete totalitárny poriadok, nebudeme môcť dosiahnuť, aby niekto niekde nenavrhol a nenaklonoval zdokonalených ľudí.

Je zrejmé, že umelým vytváraním dokonalejších ľudí budú vznikať veľké sociálne a politické problémy vzhľadom na to, že iní vylepšení nebudú. Nie je mojím úmyslom obhajovať genetické inžinierstvo na človeku ako žiadúci vývoj, ale iba povedať, že sa to pravdepodobne uskutoční, či si to už želáme, alebo nie. To je dôvod, prečo neverím takým vedeckým víziám, ako je Star Trek, kde ľudia o štyristo rokov budú vyzerať v podstate tak isto ako my dnes. Myslím si, že zložitosť ľudského pokolenia a jeho DNA bude narastať pomerne rýchlo. Mali by sme sa zmieriť s tým, že sa tak stane, a uvažovať skôr o tom, ako sa s tým vyrovnáme.

V istom zmysle ľudstvo potrebuje vylepšiť svoje mentálne a fyzické kvality, ak sa má vyrovnať so vzrastajúcou zložitosťou okolitého sveta a novými výzvami, akou je napríklad cestovanie vesmírom. Ľudia potrebujú zvýšiť svoju zložitosť aj preto, aby si biologické systémy udržali svoju prioritu pred elektronickými. Počítače majú momentálne prevahu akurát v rýchlosti, ale nevykazujú nijaký náznak inteligencie. To nie je žiadne prekvapenie, pretože naše súčasné počítače sú jednoduchšie ako mozog dážďovky, živočíšneho druhu, ktorý nie je práve preslávený intelektuálnymi schopnosťami.

Počítače sa ale riadia niečím, čo je známe ako Moorov zákon: ich rýchlosť a zložitosť sa zdvojnásobí každých osemnásť mesiacov (obr. 6.6). Je to jeden z tých exponenciálnych nárastov, ktorý zrejme nemôže pokračovať donekonečna. Bude však pokračovať pravdepodobne až dovtedy, kým zložitosť počítačov nebude podobná ľudskému mozgu. Niektorí ľudia hovoria, že počítače sa nemôžu nikdy vyznačovať skutočnou inteligenciou, nech už to má byť čokoľvek. Mne sa však zdá, že ak môžu veľmi zložité chemické molekuly pôsobiť na ľudí tak, že sa stávajú inteligentnými, potom vďaka rovnako zložitým elektrickým obvodom sa môžu prejavovať inteligentne aj počítače. A keď budú inteligentné, podľa všetkého by mohli vytvoriť ešte zložitejšie a inteligentnejšie počítače.

Bude tento nárast biologickej a elektronickej zložitosti pokračovať neobmedzene, alebo existuje nejaká prirodzená hranica? Na biologickej úrovni je dodnes obmedzenie ľudskej inteligencie stanovené veľkosťou mozgu, ktorý sa musí dostať cez pôrodné cesty. Zo sledovania pôrodu svojich troch detí som poznal, aké je ťažké, aby sa hlavička novorodenca dostala von. Ale očakávam, že počas nasledujúcich dvesto rokov budeme schopní zabezpečiť vývoj dieťaťa aj mimo ľudského tela, takže toto obmedzenie bude odstránené. Nakoniec však zväčšovanie ľudského mozgu pomocou genetického inžinierstva bude čeliť problému, že chemickí posli v našom tele, ktorí sú zodpovední za našu mentálnu aktivitu, sú relatívne pomalí. To znamená, že ďalšie zvyšovanie komplexnosti mozgu sa bude diať na úkor rýchlosti. Môžeme byť pohotoví alebo inteligentní, ale nie oboje naraz. Napriek tomu si myslím, že sa môžeme stať oveľa inteligentnejšími než väčšina ľudí v Star Treku, čo zas nie je až také ťažké.