Martin Kukučín - Veľkou lyžicou

„No, veď, sme my vykázali!“ bedákala baba. „Čo nám len povedia u tých Ferancov!“

Kmotor si to tak hlboko nepripúšťal k srdcu:

„Ja som tomu nie vina. To je povinnosť babina, aby sa opýtala, aké chcú dať dieťaťu meno. Čo ste to len smysleli, stvorička!“

Katrena bola cele zničená. Chrbát zhrbil sa jej pod ťarchou previnenia, ktorého celú hĺbku ponímala citom opravdovým.

„Čo som len smyslela, čo som smyslela! Boh ma ranil slepotou a hluchotou, keď som odchodila. Bola som v kuchyni, dozerala som tam verne a svedomite; ani obliecť som sa nestačila. Ach, keby kmotrovia boli bývali skúsenejší, boli by sa oni opýtali. Ale takto — jedno k druhému.“

„Kto by sa bol nazdal, že vy na to zabudnete. To mi ani do päty nevošlo. No, už sa stalo, darmo si budete želieť.“

Ale s takouto chudou potechou nemohla sa uspokojiť. Jej tu išlo nielen o hnev Ferancovcov, ale i o dobré meno. Keď ju ta volali, len preto išla, aby ukázala, že ona vie ešte viac, než stará baba. A dosiaľ darilo sa jej všetko, ako dobrému kalendáru; pochvaľovali ju ako skúsenú osobu: a teraz, keď už má vec dokončiť, terajšiu babu shodiť — pridá sa jej takáto mýlka. Slzy jej vyhrkly z očú, pomysliac, ako stará baba bude sa radovať a ľudia smiať.

U Ferancov čakali návrat svojich hostí netrpelive, lebo pred chvíľou im prišlo na um, aká chyba sa stala. Trnuli starosťou, čo sa to tam robí. Či ich pán farár nevráti vyzvedeť meno dieťaťa. Alebo či ich nevyhreší, že na takú hlavnú vec nemilobohu zabudli. Najmä Miša to mrzelo,

„Ani som nepil, ani nič — a takto zabudnúť!“

„Ba mne že neprišlo na um, keď som im oddávala dieťa! Ale tu ležím, ako kus dreva!“

„To bola moja starosť; ja len neviem, ako sa to mohlo pridať. Len vo fare čo si budú mysleť o nás! A keby sme sa neboli ešte včera o tom radili. Ale radíme sa pekne-rúče, a oba zabudneme.“

„Možno, Katrena počula, že ho dáme krstiť po starom otcovi Janom. Var sa len dovtípi.“

„Horký jej dovtípil! Ani jej vtedy v izbe nebolo. Vidí sa mi, že sádzala do pece.“

„No, nech sa stane vôľa božia! Darmo je, ešte tohto v našom dome nebolo; každý môže nám uznať, že po prvý raz sa to ľahko prihodí.“

Ako vstúpili s dieťaťom do izby, rodičia jednými ústy pýtali sa ich: „Je pokrstené?“

„A akože? Prečo by nemalo byť pokrstené? Či pre to meno?“

„Ó, veď som ja len sprostá, keď som sa vás tak neopýtala“, začala zas svoju nôtu baba.

„Ba my — my, že sme vám nepovedali. Ozaj, akým menom ho krstili?“

Všetci traja zas len pozerali jeden na druhého, sťa vtedy pred tou krstiteľnicou. Kmotor si trel čelo z celej sily — no darmo. Kmotra si netrúfala hlavy lámať nad tým; vedela, že by toho nikdy neuhádla. Konečne zahanbený kmotor vyznal za všetkých:

Текст предоставлен ООО «ЛитРес».

Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес.

Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.