Morgan Rice - Premenená

Do ich bytu to bolo len cez tri bloky, ale jej to teraz prišlo ako šialená vzdialenosť. Priala si, aby tu s ňou teraz bola nejaká kamarátka – alebo ešte lepšie Jonah – a hovorila si, či tadiaľto naozaj zvládne chodiť sama každý deň. Zas a znova sa nahnevala na svoju matku. Ako ju môže stále sťahovať z jedného miesta na druhé a k tomu väčšinou na také, ktoré od začiatku nenávidi? Kedy sa už toto skončí?

Začula nejaký hluk.

Caitlinino srdce sa rozbúchalo, keď si všimla, že sa naľavo cez ulicu niečo deje. Zrýchlila chôdzu a pokúšala sa klopiť zrak na chodník pred sebou, ale keď sa priblížila, nemohla nepočuť krik a zlomyseľný smiech. Nemohla si pomôcť, aby sa nepozrela, čo sa tam deje.

Štyria veľkí chlapci – možno tak osemnásť alebo devätnásťroční – stáli okolo jediného ďalšieho. Dvaja z nich ho držali za ruky, zatiaľ čo tretí ho udrel do brucha a štvrtý päsťou do tváre. Chlapcovi bolo možno sedemnásť, bol vysoký, chudý a proti presile úplne bezbranný. Okamžite padol k zemi. Dvaja z útočníkov ho potom surovo nakopali do tváre.

Napriek svojmu rozhodnutiu, sa Caitlin zastavila a pozerala na nich. Bola zhrozená. Nikdy predtým takú strašnú scénu nevidela.

Ostatní dvaja teraz tiež pristúpili k svojej obeti. Potom zdvihli nohy v ťažkých topánkach a začali po ňom šliapať.

Caitlin dostala strach, že ho snáď mienia dokopat na smrť.

"NIE!" Zajačala.

Keď znovu kopli, ozvalo sa škaredé chrupnutie.

Ale nebol to zvuk lámajúcej sa kosti – bolo to akoby sa zlomilo niečo dreveného. Zvuk lámaného dreva. Caitlin si všimla, že šliapu po malom hudobnom nástroji. Pozrela sa pozornejšie a zistila, že sa po chodníku váľajú kúsky husliam podobného nástroja.

V hrôze si zakryla oboma rukami ústa.

"Jonah !?"

Bez ďalšieho rozmýšľania Caitlin prebehla ulicou rovno ku skupinke chalanov, ktorí si ju až teraz začali všímať. Keď sa na ňu pozreli, ich zlé úsmevy sa ešte rozšírili. Jeden druhého podpichovali lakťom a niečo si šepkali.

Došla priamo k ich obeti a uvidela, že je to naozaj Jonah. Jeho tvár bola zaliatu krvou, napuchnutá podliatinami a Jonah sám sa zdal byť v bezvedomí.

Jej zlosť bola zrazu oveľa silnejšia ako jej strach. Postavila sa medzi tých štyroch a Jonaha a pozrela sa na nich.

"Nechajte ho na pokoji!" Zajačala.

Jeden z útočníkov, minimálne 190 centimetrov vysoký, svalnatý Habán, sa jej vysmial.

"Alebo čo?" Spýtal sa veľmi hlbokým hlasom.

Caitlinin svet sa náhle obrátil hore nohami a ona si uvedomila, že bola hrubo postrčená niekým zozadu. Než dopadla na chodník, stačila zdvihnúť lakte, ale rovnako pád takmer ani nespomalila. Navyše to šialene bolelo. Kútikom oka zazrela jej letiaci denník, z ktorého vyletovali papiere a padali všade okolo.

Počula drsný smiech. A potom kroky, ktoré sa k nej blížili.

Jej srdce bilo ako o závod a hladina adrenalínu rástla vyššie a vyššie. Podarilo sa jej obrátiť sa a vyškriabať späť na nohy ešte predtým, ako sa k nej dostali. Okamžite sa rozbehla do uličky preč od nich. Bolo jej jasné, že beží o život.

Tesne za chrbtom cítila svojich prenasledovateľov.

V jednej z jej minulých škôl, vtedy si Caitlin zase raz myslela, že tam zostane ešte veľmi dlho, sa zapísala do bežeckého krúžku a po čase zistila, že je v tom dobrá. Vtedy bola vlastne najlepšia z tímu. Nie síce na dlhých tratiach, ale v šprinte na sto metrov na ňu nikto nemal. Dokonca dokázala predbehnúť aj mnohých chlapcov. Teraz sa jej to náramne hodilo.

Bežala ako o život a tí štyria ju nedokázali chytiť.

Dovolila si obzrieť sa po nich a zistila, že zostali ďaleko za ňou. To ju naplnil trochou optimizmu, pretože vedela, že keď sa jej podarí niekoľkokrát správne zahnúť za roh, tak im môže nakoniec utiecť.

Ulička sa vetvila do tvaru T a ona sa mohla rozhodnúť, či sa vydá napravo alebo naľavo. Vedela, že nebude mať možnosť svoje rozhodnutie zmeniť, ak si chce udržať náskok. Musela sa rozhodnúť rýchlo, aj keď nemohla vidieť, čo sa skrýva za každým z rohov. Naslepo si teda vybrala, že zahne vľavo.

Modlila sa, aby to bola správna voľba. No tak. Prosím!

Jej srdce sa skoro zastavilo, keď zatočila doľava a po pár metroch zistila, že ulička je slepá.

Zlý ťah.

Cesta pred ňou končila múrom. Bežala priamo k nej a neustále sa obzerala po nejakej možnosti úniku, ale žiadnu nevidela. Otočila sa, aby čelila útočníkom.

Bez dychu sledovala, ako sa objavili na rohu a mierili k nej. Za ich chrbtom mohla vidieť, že ak by bývala zatočila doprava, už by teraz bola pravdepodobne voľná. No iste. To je jednoducho jej šťastie.

"Tak poďme, ty mrcha," povedal jeden z nich, "teraz si to vychutnáš."

Došlo im, že už nemá kam uniknúť a tak lapajúc po dychu spomalili krok a škeriac sa ku nej približovali.

Caitlin zavrela oči a zhlboka dýchala. V duchu prosila Jonah, aby sa zobudil, kdesi nabral všetku silu sveta a pribehol jej na pomoc. Keď ale oči znovu otvorila, nikde ho samozrejme nevidela. Boli tam iba tí grobiani, ktorí sa neustále približovali.

Myslela na svoju matku, na to ako ju nenávidí za to, že už musela skúšať žiť na toľkých rôznych miestach. Myslela tiež na brata Sama. Myslela na to, aký ju asi čaká život až dnešok skončí.

Myslela na celý svoj doterajší život, ako sa k nej správal a ako jej nikdy nikto nerozumel, a ako nikdy nič poriadne nešlo tak, ako by to bola potrebovala. A potom sa niečo stalo. Zrazu mala všetkých tých nekonečných problémov po krk.

Ja si toto nezaslúžim. Ja si toto nezaslúžim!

A potom to zrazu zacítila.

Bolo to ako vlna niečoho, čo nikdy predtým nepocítila. Ako vlna zúrivosti, ktorá sa rozprúdila v jej žilách a začala takmer variť jej krv. Malo to epicentrum niekde v bruchu a odtiaľ to prúdilo ďalej do celého tela. Zrazu mala pocit, že sa jej chodidlá pevne zakorenili, ako keby sa ona a asfalt pod ňou spojili. Tiež cítila, že ju naplňuje surová sila a usadzuje sa v zápästiach a cez lakte sa ďalej rozlieva až do ramien.

Caitlin zrazu živočíšne zavrčala, čo prekvapilo a zároveň vydesilo i ju samú. Keď sa prvý chlapec priblížil a chytil ju svojou svalnatou rukou za zápästie, sledovala, ako jej ruka sama od sebe reaguje, keď sa okamžite vymanila zo zovretia, chytila naopak útočníkovu ruku a vykrútila ju dozadu do veľmi neprirodzeného uhlu. Chalan ostal šokovaný, v ruke potom škaredo trhlo a ozvalo sa zapraskanie.

Chlapec klesol na kolena a reval od bolestí.

Zvyšní traja vyvalili oči prekvapením.

Ten najväčší sa na ňu okamžite vrhol.

"Ty zkur …"

Než mohol dokončiť, Caitlin vyskočila do vzduchu a oboma nohami zároveň ho kopla do hrude, čím ho poslala o päť metrov späť, kde tvrdo pristál v kovových popolniciach.

Zostal tam ležať a nehýbal sa.

Zvyšní dvaja, doteraz nezranení, sa na seba šokovane pozreli. Teraz vyzerali naozaj vystrašene.

Caitlin postúpila vpred. Cítila nadľudskú silu, ktorá jej prúdila telom, a počula sama seba ako vrčí, keď chytila oboch výrastkov (každý z nich bol dvakrát tak veľký ako ona), zdvihla ich niekoľko centimetrov nad zemou, každého jednou rukou.

Ako tak viseli vo vzduchu a snažili sa vymaniť, Caitlin s nimi najskôr cukla smerom dopredu, a potom neskutočnou silou rovno jedného proti druhému. Obaja sa potom zrútili na zem.

Caitlin stála nad nimi, ťažko dýchala a penila zlosťou.

Ani jeden zo štyroch sa nehýbal.

Ale ona necítila ani najmenšiu úľavu. Naopak, chcela viac. Viac súperov, ktorých by mohla zničiť. Viac tiel, s ktorými by si mohla hádzať.