Morgan Rice - Premenená

Bolo v tom niečo iné. Niečo, čo spôsobovalo, že sa na ňu ľudia zakaždým museli pozrieť ešte raz. Hlboko vo vnútri cítila, že je iná ako ostatní. Ale nebola si istá, čím to je.

Ak bolo niečo horšie ako prvý deň v novej škole, potom to iste bol prvý deň v novej škole uprostred školského roka, keď všetci ostatní už mali dostatok času si na seba zvyknúť. Dnešok, jej prvý deň na novom mieste a v polovici marca, bude jeden z tých najhorších vôbec. Tým si bola od rána istá.

Ale ani v jej najšialenejších predstavách to nebolo až tak=e zlé. Nič, čo kedy videla – a že toho videla už veľa – ju na toto nemohlo pripraviť.

Caitlin stála pred svojou novou školou, bola to jedna z tých obrovských verejných škôl v New York City, v mrazivom marcovom ráne, a hovorila si Prečo ja ? Bola nevhodne oblečená, iba vo svetri a legínach, a predovšetkým úplne nepripravená na hlučný chaos, ktorý ju privítal. Boli tam stovky študentov, ktorí kričali, hulákali jeden na druhého a vzájomne sa postrkovali. Viac než čokoľvek iné to pripomínalo nádvorie väznice.

Bolo tam príliš veľa hluku. Všetci sa smiali príliš nahlas, nadávali až veľmi sprosto a strkali jeden do druhého až príliš hrubo. Skoro by si myslela, že sa priplietla do nejakej hromadnej bitky, keby tu a tam nezahliadla tiež úsmevy a uštipačný smiech. Všetci jednoducho mali len príliš veľa energie a ona sama, nevyspatá, zmrznutá a unavená, jednoducho nemohla pochopiť, kde sa to v nich berie. Zavrela oči a priala si, aby to všetko jednoducho zmizlo.

Strčila ruku do vrecka a niečo tam našla: svoj ipod. Áno. Nasadila si slúchadlá a pustila hudbu. Potrebovala ten lomoz niečím prekryť.

Lenže nič sa nestalo. Pozrela sa, aby zistila, že batéria je vybitá. Skvelé.

Skontrolovala svoj telefón v nádeji, že tam možno nájde nejaké rozptýlenie, čokoľvek by bolo fajn. Žiadne nové správy.

Poobzerala sa okolo po všetkých tých nových tvárach a cítila sa osamotene. Nie preto, že tu bola jediné biele dievča – to v skutočnosti celkom uvítala. Niekoľko z jej blízkych kamarátov z predchádzajúcich škôl bolo čiernej pleti, alebo hispánskeho, ázijskeho či indiánskeho pôvodu. A pár z jej "priateľov", ktorí ju neskôr podrazili, boli belosi. Nie, toto dozaista nebol ten dôvod. Cítila sa sama, pretože títo boli z veľkomesta. Stála sama na betónovom dvore. Hlasný zvonček jej svojim signálom umožnil vstup do tejto "oddychovej zóny", do ktorej musela vstúpiť skrz ťažkú kovovú bránu, na vrchole ktorej boli husto spletené ostnaté drôty. Naozaj mala pocit, akoby sa dostala do väznice.

Keď sa pozerala na masívnu budovu školy, ktorej okná boli všetky zamrežované kovovými klietkami, nevylepšilo to jej dojmy ani o piaď. Vždy si dokázala na novú školu zvyknúť rýchlo, či už bola veľká alebo malá. Lenže všetky predošlé boli vždy na predmestí. Bola tam tráva, stromy a nebo. Ale tu nebolo nič než mesto všade okolo. Cítila, že nemôže dýchať. A bola celkom vydesená.

Ozval sa ďalší hlasný zvonček a ona sa, spoločne so stovkami ďalších, vydala smerom ku vchodu. Jedno veľké dievča do nej hrubo strčilo, až jej vypadol z ruky jej denník. Zobrala ho zo zeme ( pričom sa jej rozstrapatili vlasy) a pozrela sa, či sa to dievča chce ospravedlniť. Ale za tou sa už dávno zavrela voda toho bručiaceho davu všade okolo. Počula okolo seba smiech, ale ťažko povedať, či bol určený jej alebo nie.

Pevne zovrela svoj denník. Bola to teraz jedna z mála vecí, ktoré ju držali nad vodou. Brala ho so sebou všade. Robila si poznámky a kresby kdekoľvek sa práve nachádzala. Denník bol niečo ako mapa celého jej detstva.

Konečne sa dostala ku vchodu a musela sa stlačiť s ostatnými, aby mohla prejsť dovnútra. Bolo to rovnaké ako snažiť sa napchať do metra počas popoludňajšej špičky. Dúfala, že až sa dostane dovnútra, bude tam aspoň teplo, ale akonáhle sa ocitla za dverami, zacítila, že z chodieb veje studený prievan, ktorý zimu snáď ešte zhoršoval.

Vo vchode stáli dvaja obrovskí strážnici a spolu s nimi ešte ďalší dvaja policajti, oblečení v uniformách newyorského policajného zboru. Na boku mali pripravené služobné zbrane.

"POKRAČUJTE DNU!" Povedal jeden z nich.

Nechápala, prečo pri vchode do strednej školy musia strážiť dvaja ozbrojení policajti. Jej obavy sa tým ešte zvýšili. A za chvíľu ešte raz, pretože zistila, že bude musieť prejsť veľkou bezpečnostnou bránou. Takou, aké sa používajú na letiskách.

Štyria ďalší ozbrojení policajti, spolu s dvoma ďalšími strážnikmi, stáli na každej strane brány.

"VYPRÁZDNIŤ VRECKÁ!" Vyštekol strážca.

Caitlin videla, že ostatní dávajú obsah svojich vreciek do malých plastikových nádobiek. Rýchlo ich napodobnila a vložila do nádobky svoj ipod, peňaženku a kľúče.

Potom prešla bránou, ktorá samozrejme začala pískať.

"TY!" Vyštekol strážca. "Postav sa tu na stranu!"

No iste.

Všetci sa pozerali, keď musela zdvihnúť ruky, zatiaľ čo strážca ručným detektorom krúžil okolo celého jej tela.

"Máš na sebe nejaké šperky?"

Skontrolovala zápästia a krk, a potom si zrazu spomenula. Jej krížik.

"Zložiť," vyštekol strážca.

Bol to krížik po jej prababičke, ktorý jej darovala keď zomierala. Malý, strieborný krížik s vyrytým latinským nápisom, ktorý si Caitlin nikdy nepreložila. Jej prababička jej vtedy povedala, že ona ho dostala zase od svojej prababičky. Caitlin nebola veriaca a v skutočnosti veľmi nerozumela, čo tieto veci znamenajú, ale vedela, že je stovky rokov starý a že je to zďaleka najcennejšia vec, ktorú má.

Caitlin vytiahla krížik spoza košele, ukázala ho strážcovia, ale nedala ho dolu.

"Radšej by som si ho nechala, " odpovedala.

Strážnik sa na ňu pozeral s ľadovo chladnou tvárou.

Zrazu sa ozval hluk. Pár ľudí vykríklo a jeden z policajtov chytil vysokého, chudého chlapca a natlačil ho tvárou proti múru. Potom mu z vrecka vytiahol malý nôž.

Strážca sa otočil a išiel kolegovi na pomoc, zatiaľ čo Caitlin využila príležitosť a vmiesila sa späť do davu, ktorý mieril ďalej do vstupnej haly.

Vitajte na newyorskej strednej škole, pomyslela si Caitlin. Paráda.

Už teraz začala odpočítavať, koľko dní zostáva do maturity.

Chodby školy boli snáď najrozsiahlejšie, aké zatiaľ videla. Najskôr si hovorila, že snáď ani nemôžu byť nikdy plné, ale len o pár okamihov neskôr už boli prepchaté ľuďmi, ktorí sa vzájomne strkali a tlačili do všetkých smerov. V škole muselo byť tisíce študentov. Nekončiaca záplava ďalších a ďalších tvári. Hluk vnútri bol takmer neznesiteľný a ozvena chodieb ho ešte násobila. Chcela si zakryť uši. Lenže nemala ani toľko miesta, aby mohla zdvihnúť lakte. Napriek veľkosť tohoto miesta začínala cítiť klaustrofóbiu.

Zvonček znova zazvonil a všetko okolo sa zrýchlilo.

Hneď na prvýkrát neskoro.

Znovu sa pozrela na kartičku, kde mala číslo svojej triedy a konečne ju na druhom konci chodby uvidela. Pokúšala sa prekliesniť si cestu cez to more tiel, ale nedarilo sa jej pohnúť sa o viac ako len o pár krokov. Nakoniec, po niekoľkých márnych pokusoch, jej došlo, že jednoducho bude musieť byť trošku agresívna. Začala sa pomocou lakťov predierať davom. Odstrčila jedného po druhom a nakoniec sa naozaj dostala naprieč celou chodbou a otvorila veľké dvere, vedúce do jej triedy.