Alexander Kazancev - Planéta búrok

Preložil Viliam Bartošovič

Bratislava, Smena, 1986

— Je to strašné, Harry! — len toľko vládala prevravieť Mary Stremová, radistka amerického raketoplánu Prosperity.

Harry Wood, mladý vedec astrobotanik a druhý letec raketoplánu, mimoriadne nadaný, s veľkými okuliarmi, večne zamyslený a roztržitý, nevedel, čo má povedať. Správu vyslal havarijný automat z vedúceho sovietskeho hviezdoletu Túžba, nazvaného tak na počesť desiatej umelej planéty, ktorú vybudovali sovietski ľudia.

Harrymu čosi zvieralo hrdlo, sklá okuliarov sa mu znezrady zarosili. Začal si ich utierať, pričom rozpačito žmurkal krátkozrakými očami. V obave že Allan Kern, veliteľ americkej časti výpravy, si všimne jeho stav, rýchle sa posadil do kresla vedľa Mary a pritiahol si pred seba časopis s fotografiami troch vynikajúcich medziplanetárnych letcov nezvestného sovietskeho hviezdoletu.

Dvaja muži a jedna žena…

Harry Wood sa obrátil a podal veliteľovi rádiogram z havarijného automatu.

Kern, muž s úzkou tvárou a hlboko vpadnutými očami, sa zamračil:

— Je to veľmi zlé. Prosím vás, slečna Stremová, aby ste čo najrýchlejšie odoslali veliteľovi Bogatyriovovi sústrastný telegram.

— Je to strašné, — zašepkala opäť Mary. — Náraz meteoru a… — Odvrátila sa.

— Havarijný automat spoľahlivo odvysielal poslednú správu, — podotkol Kern.

— O zániku hviezdoletu Túžba, — trpko doložil Harry Wood.

— Žiaľ, nielen o jeho zániku, ale aj o konci našej túžby pristáť na Venuši, — povedal podráždene Kern a odišiel do kabíny letcov.

— Zaplatiť životom za to, aby sa zistilo, či existuje život na iných planétach… — poznamenala Mary.

— Ako prvý to urobil Giordano Bruno, Mary… Mohol zostúpiť z hranice inkvizície na námestí Kvetov v Ríme, stačilo, aby povedal, že na iných planétach niet života, že okrem Zeme nie sú nikde rozumné bytosti…

— Viem… Giordano mal pravdu a vy veríte, že na iných planétach je život… Čítala som vaše články o rastlinách na Venuši…

— Zasvätil som tomu život, Mary…

— Ale nie preto, aby ste ho pre to obetovali…

Mary nepoznala nezvestných sovietskych astronautov, no myslela na nich ako na blízkych. Vážila si odvahu, od detstva pestovala v sebe vôľu a bola presvedčená, že nevie, čo je strach.

Pri stretnutí s Harrym znezrady pocítila, že sa zmenila. Vesmír bol strašný, bezhraničný a neúprosný… Keď sa ta Harry zberal, potreboval ju a ona pochopila túžby milovaného človeka, cenila si ich a podporovala ho, rozhodla sa byť všade po jeho boku… Osvojila si rádiotechniku, vyštudovala astronómiu, zložila prísne skúšky…

Bola pripravená brázdiť krížom-krážom spolu s Harrym medziplanetárny priestor. Mnohí to pokladali za rozmar, iní za hlúposť. Slovom, nikto ju nechápal, nikto okrem členov komisie, ktorá vyberala posádku raketoplánu Prosperity.

Podľa plánu práce Medzinárodného geofyzikálneho roku patril raketoplán spolu s dvoma sovietskymi hviezdoletmi ku skupine kozmických lodí medzinárodnej výpravy na Venušu.

Kern a Wood, dvaja členovia posádky, boli známi už predtým. Kern, dobrý inžinier astronaut, vynálezca najnovších automatov potrebných pri skúmaní iných planét bol jedným z organizátorov výpravy.

Harry Wood bol laureátom národnej ceny za astrobotaniku. Spomedzi Američanov bol najvzdelanejším stúpencom sovietskeho vedca Gavrila Tichova, ktorý dokazoval na základe dôkladného štúdia rádiových vĺn, čo sa odrážali od Venuše, že na nej rastú obrovské rastliny, podobné rastlinám, aké boli kedysi veľmi dávno na Zemi.

O tretie miesto v raketopláne sa uchádzalo vyše tridsaťosemtisíc záujemcov. Akiste mnohí z nich boli skúsenejší ako Mary, samostatnejší, vzdelanejší… A predsa komisia vybrala práve ju, lebo bola odvážna, blízka mladému vedcovi ktorý bol — podľa názoru vážených gentlemanov z komisie — nádejou americkej vedy.

Mary začula za sebou cvendžiace kroky. Zachvela sa a bez toho aby sa obrátila zašepkala Harrymu:

— Prečo sem vedie to strašidlo?

Vo dverách sa zjavil obrovský na človeka sa ponášajúci robot, podobný rytierovi v brnení…

— Naše činy sa musia teraz riadiť neomylnou elektrónkovou logikou, — povedal Allan Kern keď vošiel s robotom. — Železný John nám pomôže.

Železný John, stroj bol zázrakom súčasnej techniky. Prekladal z ruštiny do angličtiny, hovoril plynule oboma jazykmi, vedel logicky myslieť, dávať si a samostatne riešiť úlohy.

Mary sa obzrela. Robot si ju nevšimol, venoval sa Allanovi Kernovi, ktorý ho oboznamoval s programom.

— John prosím vás, je potrebné vyriešiť rovnicu. Tri kozmické lode, dve sovietske: Túžba a Rozum a americká Prosperity sa blížia k Venuši. Údaje o ceste, zásobe pohonných látok a ich spotrebe pri pristátí sú zapísané vo vašom umelom mozgu. Prosím vás, zopakujte mi ich.

V robotovi čosi zaťukalo a nato prehovoril nepríjemným kovovým hlasom:

— Tri kozmické lode smerujú k Venuši, aby sa potom vrátili na Zem. Jedna musí ostať na dráhe umelej obežnice Venuše, aby ušetrila zásoby pohonných látok. Dve ďalšie využijú pohonné látky na pristátie a neskôr na odštartovanie z povrchu neznámej planéty. Cestou na Zem budú používať pohonné látky, ktoré sú v zásobe tretej lode…

Kern súhlasne prikývol.

— Výborne, John. To je predbežný výsledok, ale z rovnice vypadol jeden člen. Vedúci sovietsky hviezdolet Túžba, ktorý mal byť dočasne umelou obežnicou Venuše, je nezvestný.

Robot zaťukal a povedal:

— Na planétu nech zosadne jedna kozmická loď s tromi členmi posádky. Druhá so zásobou pohonných látok na spiatočnú cestu musí ostať na dráhe Venuše.

— Ďakujem vám, Železný John. Je možné, aby sa ľudia dohovorili, kto z nich má pristáť na Venuši: Rusi, alebo Američania?

— Myslím, že nie, — odpovedal robot.

— A poznáte riešenie, ktoré by dovolilo pristáť aspoň piatim členom posádky?

— Pohonných látok na jednej kozmickej lodi je dosť na to, aby odštartovalo z povrchu planéty päť ľudí. Pristáť na Venuši však môžu len traja…

— Nerozumiem tomu, — priznal sa Harry.

— Naopak, všetko je jasné, — povedal Kern. — Robot nám naznačuje jediné riešenie.

— Aké? — spýtal sa so záujmom Harry.

— Hydroplán, Harry! Máme predsa hydroplán, na ktorom môžeme pristáť. Američania boli vždy odvážni chlapíci. Vezmem so sebou Železného Johna.

— A čo bude so mnou? — vybuchla Mary.

— Vy, slečna Stremová, — obrátil sa k nej Kern, — ostanete tu. Budete čakať, kým nás Rusi vytiahnu na svoj hviezdolet. Odplatíme sa im za to pohonnými látkami, ktoré budete rezervovať.

— Akože? Vari mám ostať v raketopláne sama? Azda neviete, prečo som tu? Alebo aj vy máte elektrónkový mozog?

— Som presvedčený, slečna Stremová, že časom sa budú ľudia riadiť práve elektrónkovým mozgom, ktorý bude taký dokonalý, že sa nikdy nepomýli a nebude poznať vášne.

— To je hanebné! Nikdy som nerátala so samotou…

— Nazdávam sa, že ste členkou posádky…

— Zošaliem, — povedala Mary.

— Budeme vás potrebovať na našom raketopláne, aby ste udržiavali spojenie so sovietskym hviezdoletom a klzákom, kým sa nám nepodarí dostať k nemu…

Kern dopovedal a v sprievode robota vyšiel z kabíny.