Alexander Kazancev - Planéta búrok

Zotmilo sa a všetko vôkol sa rozsvietilo ako v rozprávke. Sú to azda svätojánske mušky? Prečo by však boli len v kroví?

O tom, aby vystúpili z hviezdoletu, nemohlo byť ani reči. Aľoša Petrovič zapojil vonkajšie mikrofóny, aby sa oboznámil so zvukmi nového sveta.

Zrazu zaplnila hviezdolet nezvyčajná symfónia. Vzdialený rachot, striedavo zanikajúci a znovu ožívajúci, celkom blízke zavýjanie a iný zvuk, nato pískanie a opäť ten istý zvuk… čosi ako zamávanie krídlami.

Dobrov chcel rozsvietiť reflektory, ale Iľja Jurievič ho zastavil.

Bolo počuť hučanie, rovnomerné a pravidelné… Je to stroj? Po hluku nasledovalo praskanie, čoraz silnejšie, napokon sa zmenilo na klopkanie a vzápätí dokonca na pískanie.

Melodické tóny sa ozývali znovu a znovu… žeby to bol spev? Nie, to nie je možné!

Dobrov rozsvietil reflektor. Oslepujúce svetlo vyčlenilo z tmy najbližšie kmene obrovitých prasličiek a bielu sieť lián. Nič sa nehýbalo…

Keď si Dobrov všimol záznamy automatov, zistil, že vonkajšia teplota poklesla zo šesťdesiattri stupňov na tridsaťdeväť. V ovzduší pri povrchu planéty zaznamenali citlivé prístroje kyslík. Je ho menej ako na Zemi, ale je. Možno tu dýchať asi tak, ako dýchajú horolezci vo veľkých výškach. Dá sa však pohybovať aj bez skafandrov? Nie sú tu smrtiace baktérie?

Bogatyriov rozkázal, aby sa všetci uložili spať, no tej prvej noci na Venuši veru nikto nespal…

Mary Stremová prijala rádiogram a prišlo jej zle. Bledá vstala spoza pultu a zamierila k dverám, kde Allan Kern a Harry Wood pripravovali hydroplán na štart.

Vo dverách stál železný John.

— John, prosím vás, zaujmite miesto v hydropláne, — obrátil sa Kern na robota. — A vy, Harry, takisto…

Mary pozerala, ako robot, Kern a za nimi Harry nastupujú do kabíny hydroplánu a zatvárajú za sebou dvere z plastickej látky.

Harry zakýval na rozlúčku. Dlážka raketoplánu sa rozdelila na dve polovice a hydroplán s posádkou odštartoval…

Mary si pritisla čelo k obloku. Ostala sama. Celkom sama…

Hydroplán letel cez červené mračná. Kern a Wood si nasadili kukly skafandrov.

O chvíľu sa hydroplán dostal z červeného oparu. Pod ním bolo vidieť červenkasté úpätie dymiacich velikánov, zahmlené údolia a hlboké priepasti.

Hydroplán sa dostal zasa do hmly. Tentoraz bielej. Harry pozrel na krídla hydroplánu, vyzerali, akoby ich pokrývala červenkastá vrstvička prachu.

— Krídla sa zahrievajú, — oznámil robot. — Treba ich urýchlene chladiť. Ak to neurobíme, môže to byť náš koniec…!

Kern urobil potrebné opatrenia. Napustil do krídiel tekuté hélium.

Hydroplán letel ako v horúcom mlieku. Brzdil ho iba odpor vzduchu, kabína sa nápadne zahrievala, hoci bola chladená tekutým héliom. Kern s Woodom mali oblečené skafandre, preto im nebolo horúco, a robot — ten bol voči teplu celkom odolný.

Harry zatúžil znovu vidieť červené mračná. Myslel, že čoskoro zbadá pod nimi pevninu s rastlinami.

Pevnina sa však nezjavovala. Odrazu sa zablýskalo. Znovu blesk — veľmi blízko. Hydroplánom to otriaslo. Od stáleho blýskania bolo v kabíne svetlo, takmer ako vo dne, hoci prechádzali čiernou hmlovinou.

Hydroplán klesal do bezodnej hĺbky.

— Dočerta! — zvolal Kern, keď vybral stroj zo vzdušnej diery. — Priveľmi som sa spoliehal na svoje schopnosti. John, zaujmite svoje miesto pri riadiacom pulte! Prepínam vás na autopilota!

Robot sa poslušne posadil na miesto letca.

Počasie sa rozbesnilo. Hydroplánom zmietali divé prúdy… Harry zbadal nad hlavou červené kruhy.

Rastlinstvo Venuše!

Robot vyrovnal hydroplán.

Besný uragán donášal množstvo sopečného popola… Harry sa pokúšal rozoznať skladbu lesného porastu, čo sa ťahal sťa pestrá stuha kúsok pod nimi. Čo to má však znamenať? Poniektoré stromy lietali…! Poletovali nad vrcholcami obrovských prasličiek ako neforemné vrtuľníky z cudzej planéty, prispôsobené preletom z miesta na miesto v podmienkach večných búrok.

Znezrady sa zjavila pod nimi čistinka a na je jej okraji čosi kovovolesklé. Akiste to je ruská kozmická loď Rozum…

Železný John hlásil:

— Rýchlosť vetra je stodvadsaťtri míľ za hodinu. Ak pristaneme, môže sa dačo poškodiť…

Hviezdolet pokračoval ďalej.

Búrka neprestávala. Niesla obrovské rastliny aj s koreňmi a mračná popola s pleskom. Hnala hydroplán k vrcholcom stromov a hrozilo, že ho roztriešti. Vtedy sa zjavili pod nimi vlny… Narážali s rachotom na pobrežie.

Harry si s hrôzou uvedomil, že robot sa asi rozhodol pristáť s hydroplánom na vode, ale to už preleteli ponad zátoku, nato aj ponad činnú sopku a napokon sa zjavili obrovské močiare. Len kde-tu bol uprostred kúsok pevnej zeme: ostrov či ostrovček.

Robot hlásil:

— Uragán ženie hydroplán k hladine. Vo vzduchu nemožno manévrovať…!

Harry sa nestačil spamätať, zacítil prudký otras, nato úder… Jedno krídlo sa o čosi zachytilo a odletelo. Hydroplán sa zaryl prednou časťou do močiara. Kern odsunul priehradné dvere na jeho hornej časti a zakričal:

— Rýchle von! Hydroplán sa potápa!

Vystúpili na ostrovček zeme pri okraji močiara. Robot vystúpil posledný. Vytiahli ho k sebe. Harry s hrôzou videl, ako sa hydroplán potápa v močiari. Už bolo vidieť z neho sotva kúsok…

O chvíľu zmizol celkom pod hladinou.

Mary Stremová skúmala rádiolokátorom povrch planéty. Na obrazovke sa preháňali nejasné obrazy — známy tvar hydroplánu nevidela.

Rusi oznámili, že hydroplán mieril k morskej zátoke…

Medzitým mladý americký vedec a jeho nadriadený, vyčerpaní napätím z letu a pristavania, zaspali tvrdým spánkom na ostrove uprostred močarísk.

Prvý sa prebudil Allan Kern. Harry Wood sa prebral až po ňom.

— Neprišiel som na cudziu planétu len preto, aby som si zblízka pozrel obrovské prasličky, o ktorých sme vedeli už na Zemi, — povedal Harry a začal si skladať kuklu.

— Vari ste zošaleli? — zrúkol Kern, no vzápätí hodil rukou. — Konečne, aj tak na tom nezáleží…

Harry si zložil kuklu a… nezadusil sa.

V ušiach mu síce hučí, ale dýchať sa tu dá…

— Môžeme pozerať, ako vyzerá tento svet… Na Zem donesú o tom správu Rusi.

— Ako mám chápať vaše slová? — čudoval sa Harry.

— Rusi čoskoro odštartujú z Venuše na svojom hviezdolete, od našej Mary prevezmú pohonné hmoty a vrátia sa so senzačným materiálom na našu milú rodnú Zem.

— A čo bude s nami?

— Sme od nich vzdialení najmenej päťdesiat míľ. Rádiové spojenie nemôžeme s nimi nadviazať. Rusi nás nemôžu počuť…

— Nepôjdu nás azda hľadať?

— Možno by nás hľadali, keby boli v ich hviezdolete roboti, a nie živí ľudia. Myslíte, že ľudia riskujú vlastný život, aby nás zachránili?

— Čo budeme teda robiť?

— Vyberieme sa k ich hviezdoletu sami. Ak sú Rusi naši ozajstní priatelia, môžu urobiť iba toľko, že budú na nás čakať. Ostaňte s Johnom tu, kým preskúmam okolie…

V tomto nezvyčajnom svete nerástla vôbec nijaká tráva. Všetky rastliny boli vysoké ako strom. Bolo tu neuveriteľne veľa koreňov, navzájom sa prepletali, mizli v močiari a opäť z neho vytŕčali. Po nich sa dostal Kern bližšie k pevnine.

Slnko nebolo vidieť. Všetko sa strácalo v červenkastom opare. Harrymu tiekol po tvári pot. Bolo horúco a dusno. Nasadil si znovu kuklu. Dýchalo sa mu lepšie.