Andrea Lepri - Posledné Vianoce Na Zemi

„Povedz poručíkovi Garrettovi, že starne. Naposledy odo mňa chcel, aby som mu obstaral pár dievčat“ odpovie však s úsmevom, potom, ako si s úľavou vydychne.

„Veď hej, aj ja som mu to vravel, ale on stále tvrdí, že by stihol oboje za menej ako štyri minúty, a tak sme sa stavili o pár dolárov. Veď vieš blížia sa Vianoce a pár drobných naviac v peňaženke na darčeky, vždy poteší ... môžeš vybaviť s ľuďmi z J.F.K. či by nám nedali tie kurčatá?“

„Neviem, tu je deväť hodín ráno a občerstvenie už je prichystané... Ale dobre, sľubujem, že pozriem, čo sa dá ešte urobiť.“

„Ďakujem, Šéfe.“ A propos, Vianoce. Kde ich budeš tráviť?“

„No ak mi nenarobíte iné problémy, ako tie okolo pečených kurčiat, možno sa mi podarí včas uzavrieť všetky papierovačky a vrátiť sa do Richmondu, aby som to ich mohol stráviť so svojou ženou a synom.

„Dobre, tak sa pokúsim čo najlepšie pristáť s touto starou kraksničkou. Uvidíme sa cez videokonferenciu, keď budeme na dráhe, končím.“

„Nick, tie kurčatá vybavíš ty? Máme málo času a ty si na tieto veci odborník“ navrhne Lee jednému zo svojich asistentov.

„Jasné, šéfe“ odpovie on a zdvihne slúchadlo telefónu.

„Aj tentokrát môže byť Amerika na nás hrdá“ vyhlási Šéf, keď sa konečne už uvoľní. Rozviaže uzol na šatke s americkou vlajkou, ktorú má uviazanú okolo krku ako kowboy a utrie si ňou pot z čela a brady. Potom sa zohne, akoby niečo hľadal pod stolom.

„Tak to vyzerá dosť vážne!“ vykríkne Truman, radarový muž, keď vidí ako šéf vyberá Magnum, Moet et Chandon spod stola.“ Lee začína ukladať na svoj písací stôl krištáľové poháre na šampanské do tvaru raketoplánu.

„Vždy sa spotím, ako keby som bol v saune. Dnes večer si musím dať aspoň päť-šesť pív, aby som si nahradil všetky minerály, ktoré som vypotil“ zahlási Rupert Lee a znovu si usuší krk šatkou. „Kto pôjde so mnou?“

Všetci prítomní zdvihnú ruky na znak účasti, s výnimkou komunikačného dôstojníka, ktorý je očami prilepený k obrazovke, akoby ani nepočul.

„Hej, Connor, čo ti je? Čo si ohluchol alebo je odrazu z teba abstinent?“

„Šéfe...zdá sa, že niečo nie je v poriadku.“

„Čo to znamená?“

„Neviem, šéfe“ vysvetlí Connor, „videosignál akoby niečo rušilo. Zdá sa, že raketoplán akoby ... bledol.“

„Bledol?“ „Čo to do čerta má znamenať „raketoplán akoby bledol?“ pýta sa Rupert a rýchlo si sadne k nemu.

„Počkaj chvíľu... Aha vidíš?“ vraví Connor a klikne na myš aby zväčšil obraz.

„Do čerta, máš pravdu!“ prizná Rupert. „Čo to má byť?“ pýta sa znova a zaborí bezradne ruku do svojich červených kučier, aby sa mohol poškrabať po hlave.

„Takto narýchlo neviem, môže to byť porucha kamier, alebo magnetická búrka, či zvyškový elektromagnetický náboj, ktorý si priniesli z ionosféry. V každom prípade, niečo ruší prenos. „Čo si o tom myslíš ty?“

„Neviem, ty si odborník! Nemôžeš byť trochu presnejší?“

„Neviem čo povedať, monitor sa začal takto správať, odkedy Atlantis vošiel do zóny Trojuholníka," informuje Connor. „Najprv zdvihol nos, stratil rýchlosť a potom ...“

„Nehovor hlúposti, neveríš snáď tým rozprávkam o Bermudskom trojuholníku?“

„Samozrejme, že nie, šéfe. Ale pokúsil by som sa s nimi spojiť, či je všetko v poriadku.“

„Dobre,“ povie Rupert a znova si nervózne utrie krk. Potom si povzdychne a zapne mikrofón.

„Houston Atlantisu… počujete nás?“

„Silno a jasne, šéfe ... nejaké problémy?“ okamžite odpovie major Salas.

„Nie, žiadne, problémy, len som vám chcel povedať, že pracujeme na tých kurčatách“ zaklame Rupert Lee, aby zbytočne nevyľakal posádku raketoplánu. Čakáme vás, pripravte sa, aby ste vyzerali dobre v telke. Končím.“

Šéf, ukončí hovor a pozrie sa škaredo na Connora, lebo ho pre nič, za nič, vyľakal

„Houston“ zachrapčí o niekoľko okamihov nato v rádiu.

„Sme tu, čo ešte potrebujete?

„Šéfe, ako sa vám javia poveternostné podmienky?“

„ Výborné, prečo sa ma na to pýtaš?“

„No, lebo keď sme boli naposledy v spojení, obloha bola ako z rozprávky. Akurát, že v priebehu desiatich minút sa zmenila a teraz veľmi rýchlo tmavne. Ako keby sa schyľovalo k búrke. A okrem toho sa zdá, že palubné prístroje sa zbláznili“ vysvetlí major Salas. Rupertovi spolupracovníci si vymenili zmätené pohľady, pretože posledný rozhovor medzi Atlantisom a kontrolnou sálou sa uskutočnil asi pred pätnástimi sekundami a nie pred desiatimi minútami, ako to práve povedal veliteľ raketoplánu.

„Čo je to, ďalší z vašich vtipov?“rozohní sa Lee a zahučí do mikrofónu. „Roky nie je vidieť takú čistú oblohu“ dodá „a potom...“

„Šéfe, pozri na monitor“ preruší ho Connor potichu.

„Čo je?“

„Nebo je jasné ale obraz raketoplánu aj naďalej stráca na intenzite.“ Ak sa naň dobre pozrieš, zdá sa akoby bol v zelenej hmle... dokonca, ak sa bližšie prizrieš, zdá sa, že je obklopený takmer neviditeľnými chápadlami.“

„Connor, prestaň s tými hlúposťami!“

„Šéfe, tu je Atlantis“ volá nervózne major Salas, „potrebujeme pomoc. Začalo tu veľmi pršať a prístroje ne… ggzz… ffffrrrr máme… stratili… ggzz… lohu. O bože! Čo... ...lo? Po... pomoc!!!“ kričí major Salas, zatiaľ čo sa obraz na monitore stráca.

„Teraz mám naozaj dosť tých vtipov! Atlantis, rozumeli ste ma?“ Povedal som, že mám naozaj dosť tých vtipov! Salas, odpovedz mi!... Salas!…“ zakričí posledný krát Rupert do mikrofónu ako najviac môže. Potom si dá dolu sluchátka a nahnevane ich odhodí. Hodí sa do kresla a stále, neveriacky, hľadí do obrazovky s otvorenými ústami. Jeho raketoplán, celý jeho raketoplán, sa mu práve rozplynul pred očami a on tomu nedokáže uveriť. V kontrolnej sále je mrazivé ticho. Všetci sa v duchu pýtajú, čo by mal asi dôstojník pre vonkajšie vzťahy povedať rodinným príslušníkom posádky. Rupert takmer okamžite príde k sebe. Táto jeho pripravenosť k činu a rýchle reflexy boli tými aspektami jeho charakteru, ktoré z neho robili vodcu.

„Nick, spoj sa ihneď s krízovou jednotkou a zaisti, aby okamžite začalo pátranie. Do desiatich minút chcem aspoň šesť lietadiel, ktoré budú prehľadávať oblasť! Ak Atlantis spadol do vody, pozostatky a olejové škvrny je vidieť na míle. Možno, že sa posádka katapultovala von a prežila to. Môžeme ich ešte zachrániť. David, spoj sa s námorníctvom a požiadaj o okamžitú podporu najbližšej lode.“ nariadil. „Nemohli len tak zmiznúť a hlavne sa nemohli vzdialiť. Máme ich dráhu a ich posledné súradnice. Musíme ich nájsť, aj keby sme mali dať do pohybu celú americkú armádu!“ buchol päsťou po stole.

Príbuzní a novinári, orgány a zvedavci, ktorí sa dokázali nevedno akým spôsobom dostať k pódiu, sa pozerali v nemom úžase ako raketoplán pomaly, z ničoho nič, zmizol z maxiobrazovky, ktorá dominovala pódiu. Ale hlavne, vďaka myšlienke zverejniť nezašifrované rozhovory medzi posádkou raketoplánu a kontrolnou sálou, všetci takto počuli posledné zúfalé volanie o pomoc majora Salasa. Teraz sa všetci pozerali smerom k sektoru vyhradenému orgánom, v očakávaní nejakého vysvetlenia. Generál sa z nejakého dôvodu obrátil na zodpovedného za vonkajšie vzťahy, aby nejako zasiahol, pretože on nijako nevedel, čo povedať. Ten odpovedal prázdnym pohľadom, pretože nemal ani len predstavu o tom, čo sa stalo. Hneď potom, vzal do ruky telefón, aby sa spojil s Houstonom. Na maxiobrazovke sa ešte niekoľko minút zobrazovali zábery modrej oblohy. Potom ju konečne niekto vypol. Záchranári ihneď nasadli do dopravných prostriedkov, ktoré ich odviezli k budove vedenia. Muž a žena, obaja vo veku okolo šesťdesiatky, sa objímali a ticho plakali. Po rokoch márnych sľubov ich synovi, konečne porazili strach z lietania a preleteli v lietadle tisíc dvesto míľ, aby ho aspoň posledný krát videli, ako vychádza z raketoplánu.