Andrea Lepri - Posledné Vianoce Na Zemi

„To teda znamená, že budem pracovať gratis?“ mieni Larry mierne sklamaný. Helen mu namiesto odpovede venuje silený úsmev. On sa pozrie na ňu trochu nerozhodne. „No tak dobre“ povie a po chvíli sa dá znovu do pohybu, „ale len preto, že ty si môj obľúbený šerif!"

Helen ho usadí v prázdnej miestnosti vedľa márnice a ide sa uistiť, či je vzduch čistý. Potom sa vráti, aby ho zavolala. Keď vstúpia do márnice, zamkne dvere zvnútra.

„Je to naozaj nutné?„ spýta sa jej Larry.

„Radšej nech nikto nevie, že sme tu.“ odpovie ona a Larry prisvedčí, aj keď nie veľmi presvedčivo.

„To, čo budeš vidieť sa ti nebude veľmi páčiť“ povie mu, keď kráčajú smerom k chladiacim boxom, aby ho pripravila.

„V pohode, môj žalúdok ma zatiaľ ešte nezradil“ ubezpečí ju a pomyslí si, že toto snáď nebude po prvýkrát, kedy k tomu dôjde. „Ale skúsme sa poponáhľať. Toto miesto sa mi vôbec nepáči“ dodá. Helen vytiahne z chladiaceho boxu zásuvky s mŕtvolami a pozerajúc Larrymu do oči z nich stiahne plachty.

„Ó môj bože, čo ich takto zbedačilo?“ zvolal a odvrátil pohľad inam. Mimovoľne pritom ustúpil dozadu.

„Čo tým chceš povedať?“ opýta sa Helen. Potom sa pozrie na telá a mimovoľne zhíkne. Tie dve mŕtve telá boli v procese mumifikácie. Ich tváre boli už prebrázdené hlbokými vráskami a očné jamky vyzerali takmer ako prázdne. Kosti na celom tele trčali arogantne spod kože a stehy na reze v tvare „Y“ na prsiach, sa úplne uvoľnili.

„Sú len dve riešenia. Alebo je toto nočná mora, alebo jednoducho šaliem“ zamrmlala.

„Čo to sakra ...?“ vyhŕkne chemik, keď sa mu podarí chytiť znovu dych.

„Neviem... Sú mŕtvi len dva dni ale vyzerajú, ako keby prešlo najmenej desať rokov. Nemôžeme stratiť ani minútu“ odpovie ona a natiahne ruku k elektrickému panelu.

„Počkaj, čo chceš robiť? Ja ne...“

„Musím zhasnúť svetlá.“

„Žartuješ? Chceš aby som sa ti tu po...?“

„To je jediný spôsob, ako ti ukázať to, čo treba. Aj keď ťa nemôžem prinútiť. Ak sa na to necítiš, môžme ihneď odísť. Nemyslela som, že ich nájdem v tomto stave.“ vraví ona sklamane.

Larry o tom chvíľu premýšľa. „Urob, čo treba, ale urob to čo najrýchlejšie ako vieš. Neviem sa dočkať kedy odtiaľto vypadnem.

„Ani ja“ odpovie. Rýchlo vypne svetlo a mŕtvoly, začnú ihneď svetielkovať, aj keď omnoho menej ako pred niekoľkými hodinami.

„Videl si to? Pýta sa Helen zapínajúc svetlo.

„Jasne, že som videl...ale čo je to?“

„Myslela som, že mi to povieš ty. Určite sa nejedná o žiarenie. Je to veľmi jemný a lepkavý prášok. To je to, čo budeš musieť analyzovať“ odpovie mu a z vrecka vyberie nylonové vrecúško a nožnice. „Prepáčte mi, robím to kvôli vám“ zamrmle tichúčko a priblíži sa k telám. Odstrihne im niekoľko prameňov vlasov a vloží ich trasúcimi sa rukami do vrecúška. Potom ich odovzdá chemikovi. „Musíš sa ihneď pustiť do práce. Telá svietielkujú už oveľa menej, než dnes ráno. Nechcela by som, aby zrazu prestali svetielkovať úplne.“ vraví. Larry si zmätene hrýzol pery. Netušil, čo by z toho mohlo vzísť. „Tak sa musím ponáhľať domov, aby som mohol hneď začať“ odpovie, skontroluje, či je zips na taške dobre zatiahnutý a poberie sa k východu.

„Larry“ zavolá naňho Helen, keď zamkne dvere.

„Áno?“ odpovie on neurčito, čím chce povedať niečo, ako „čo ešte chceš?“

„Ďakujem.“

Keď Helen vojde do kancelárie, vytočí číslo súdneho lekára. „Musíš prísť ihneď sem“ vraví mu ihneď, keď počuje ako zodvihol slúchadlo. Ani mu neodpovie na pozdrav.

Neprichádza do úvahy. Dnes som už prešiel toľko míľ, že som sa stal akcionárom Shellky... čo sa zase stalo?“ odpovie on.

„Ja... Neviem, ako ti to povedať. Mám strach, že ma budeš považovať za blázna!“

„Po tom výstupe, ako si predviedla dnes ráno, sa už ničomu nebudem čudovať. Tak do toho, vrav. Nemôžem stráviť celý deň pri telefóne“ povie jej on.

„Tak dobre... Existuje logické vysvetlenie nato, že tie dve mŕtvoly z dnešného rána začali mumifikovať?“ spýta sa nečakane. Súdny lekár chvíľu mlčal až sa Helen začala obávať, že zasa utrúsi jednu z tých jeho idiotských poznámok.

„Samozrejme, že existuje!“ odpovie on isto, až ju to zmätie.

„...To myslíš vážne?“ zaváha ona.

„Som si istý. Dokonca úplne istý...vysvetlenie je, že sme súčasťou jednej z epizód Aktov X“, potvrdil s obvyklou iróniou, aby ju dráždil. V duchu si povedala: „vedela som to!“.

„Hovorím to vážne“ vraví mu frustrovane.

„Je mi úplne jedno či žartuješ, alebo nie. Teraz nemám možnosť a ani chuť, na ďalšie tri hodiny jazdy autom, tam a naspäť, aby som sa prišiel pozrieť. Sľubujem ti, že sa stavím pozajtra ráno, keď budem mať k dispozícii aj výsledky tých odobratých vzoriek z toxikológie.“

„Pozajtra? Však to je celá večnosť!“

„Viem, ale neriešim len tento prípad...je mi ľúto, fakt“ odpovie on. Helen si povie, že ak to takto pôjde ďalej, o dva dni z mŕtvol nezostane nič, len prach. Na druhej strane, usúdi, že aj keby došiel súdny lekár a konštatoval, že telá sú v procese mumifikácie, bez výsledkov z laboratória a Larryho analýzy, by aj tak nevedeli, čo ďalej.

„No tak dobre. Čakám ťa pozajtra. Ale snaž sa nedať mi kôšom. Som už zúfalá. Neviem, čo mám robiť.

„Spoľahni sa. Zomieram od zvedavosti“ ubezpečil ju tónom, ktorý ju vôbec nepresvedčil.

„Už je tu mama!“ zvolá šťastne Harry keď počuje zvuk Evinho auta. Hneď potom vybehne von, lebo má strašnú chuť objať ju a ukázať jej nové okuliare a maketu. A potom, chce sa udobriť s Tobym a pohrať sa s ním. James vyjde na terasu. Harry pribehne k Eve a klesne jej do náručia. Potom sa pozrie do auta, ale nevidí tam svojho milovaného psa.

„Mami, kde je Toby?“ pýta sa a vymaní sa jej z náručia. Eve mu položí ruky na ramená a skloní sa, aby sa mu pozrela priamo do očí a pripravila ho na to, čo mu ide povedať. „Miláčik, Tobymu sa stalo čosi hrozné...“

„Kde je Toby? Chcem Tobyho! „Kde je môj Toby?“ začína opakovať Harry. Pritom krúži okolo Evinho Voyagera. Tá ho nasleduje a znovu ho chytí za ramená. „Miláčik, musíš byť silný“ pošepne mu do ucha.

„Čo si mu urobila?“ Neuhryzol ma naschvál, neuhryzol ma naschvál! Prečo si mu ublížila, neuhryzol ma naschvál!“

„Zlatko, nič som mu neurobila! Keď sme vyšli z ambulancie, vybehol na cestu za mačkou. A auto sa nezastavilo včas ...a zrazilo ho,“ vysvetlí Eve. Harry však len pokrúti hlavou a snaží sa zadržať slzy.

„Neverím ti!“ kričí a ukazuje päste.

„Harry… zlatko…“ pokúša sa ho upokojiť žena.

„Daj mi pokoj!“ opakuje Harry. Potom sa rozbehne a zamkne sa v izbe. Eve a James vyjdú za ním po schodoch. Potom počkajú dobrých desať minút pred dverami. Občas naňho zavolajú, ale on sa im nechce ani len ukázať.

„Je schopný zostať zamknutý dnu aj dva dni. Radšej sa vráťme dolu“ navrhne Eve Jamesovi. Zíde dolu do kuchyne a otvorí mikrovlnku, aby zohriala večeru. James zostane ešte na chvíľu hore. Je opretý o zabradlie schodišťa a pozerá sa so založenými rukami na dvere Harryho izby. Potom sa rozhodne zísť dolu k Eve.

„Čo sa stalo Tobymu?“ pýta sa jej a pomáha jej prestrieť na stôl.

„Už som vám to vravela. Vybehol na cestu a skončil pod autom. Šofér nestihol včas zabrzdiť. Ešte dobre, že tadiaľ neprechádzali iné autá. Mohlo to dopadnúť ešte horšie.“