Jack Benton - Muž Pri Mori

Keď otvoril oči, v diaľke niečo stálo pri okraji vody.

Slim prižmúril oči, ale tie už neboli také, ako kedysi. Potľapkal si vrecko po bunde, ale ďalekohľad nechal v aute.

Tá vec tam stále bola, hromada šedého a čierneho v ľudskom tvare. Voda sa trblietala na jej oblečení, v dlhých vláknach zamotaných vlasov.

Ako ju Slim sledoval, pomaly sa opäť stratila vo vode a bola preč.

Dlho sa na to díval, zmätený a ako plynuli minúty, začal pochybovať, či vôbec niečo videl. Možno len tieň, keď ponad pláž prešiel mrak. Alebo dokonca niečo, čo nie je vôbec ľudské, jeden zo sivých tuleňov, ktoré obývali túto časť pobrežia.

Skúšal si spomenúť, koľko drinkov dnes mal. Obvyklý štamperlík v rannej káve - alebo to boli dva? - pri obede a možno jeden predtým, ako sa vydal na cestu.

Možno by bolo načase zvážiť mierne obmedzenie. Hral ruletu zakaždým, keď nastúpil do auta, avšak tak dlho trénoval potláčanie viny a hanby zo svojej vlastnej existencie, že si to dnes už sotva všimol.

Na prstoch rátal vypité drinky, keď si uvedomil, že odliv ešte nebol celkom dole. Keby tam niečo naozaj bolo, boli by v mokrom piesku viditeľné stopy.

Slim vyliezol na hrdzavú kovovú bariéru, ponáhľal sa po skalnatom pobreží a prešiel naprieč pieskom. Dávno predtým, ako dosiahol hranicu s vodou, vedel, že jeho hľadanie je márne. Piesok bol hladký, všimol si iba zvlnenie, ktoré zanechala ustupujúca voda.

Než sa vrátil do svojho auta, presvedčil sám seba, že postava, ktorá ho sledovala z pobrežia, bola len výplodom jeho fantázie.

Napokon, čo iné by to mohlo byť?

Nasledujúci piatok Ted zopakoval svoj rituál ako obvykle. Slim uvažoval, že sa ráno stretne s Emmou a potom ju vezme so sebou, aby jej dokázal svoj príbeh, ale po noci naplnenej divnými snami o morských démonoch a rútiacich sa vlnách si to rozmyslel. Pri sledovaní Teda z tej istej trávnatej rímsy, z ktorej ho pozoroval posledných päť týždňov, sa cítil zvláštne zbytočne, akoby narazil na tehlovú stenu a už nemal kam ísť.

Keď sa Ted vracal späť na pláž, kopol do vyblednutých ružových zvyškov plastového rýľa a Slim sa rozhodol, že treba ešte kopať hlbšie.

Usúdil, že sobota a nedeľa sú dni, keď bude väčšina ľudí doma, a tak blúdil po uličkách, klopal na dvere a kládol otázky vo svojej novej maske ako falošný dokumentarista. Len málo ľudí mu venovalo svoj čas a keď sa zastavil v troch krčmách Carnwell, aby dal dokopy to, čo sa doteraz dozvedel, pochyboval, že je v takom stave, aby dosiahol nejaký pokrok.

Potkýnal sa po poslednej ulici na severnom okraji mesta, keď zrazu zaznela siréna, aby ho upozornila na policajné auto za ním.

Slim sa zastavil a otočil, opierajúc sa o stĺp lampy, aby chytil dych. Policajt stiahol okno a zamával Slimovi, aby nastúpil.

Muž mal okolo päťdesiatky, o desať rokov viac než Slim, ale vyzeral fit a zdravo, bol to muž, ktorý na raňajky jedol müsli a pomarančový džús a ktorý chodil na obed. Slim s láskou spomínal na dni, keď videl, ako na neho zízal taký muž, ale bolo to už pár rokov, čo jediné zrkadlo v jeho byte spadlo a rozbilo sa, a nikdy sa na svoj odraz vo výkladoch príliš uprene nepozeral, aby nemal smolu.

Policajt sa usmial. „O čo ide? Tri telefonáty dnes. Dvojnásobok týždenného priemeru. Ktorý dom plánuješ vykradnúť?”

Slim si povzdychol. „Myslím, že keby som si mal vybrať, išiel by som do toho zeleného na Billing Street. Číslo šesť to bolo? Manžel v práci a dva Medvede na príjazdovke? Už podľa hukotu klimatizácie bolo jasné, že dom je pokladom. Chcem tým povedať, kto má klímu v severozápadnom Anglicku? Už by som tam bol, ale nerád by som riskoval, že alarm vo dverách bude mať priame policajné prepojenie.“

„Tak je. Terry Easton je miestny právnik.“

„Pijavica.”

„Máš pravdu. Takže hádam, pán…“

„John Hardy. Volajte ma Slim. Každý ma to volá.”

„Slim?”

„Nepýtajte sa. Je to dlhý príbeh.”

„Ako si želáte. Takže, hádam, pán Hardy, že vás miestne mýty a legendy v skutočnosti nezaujímajú. Čo ste, tajný Scotland Yard?”

„Bodaj by. Vojenské spravodajstvo, prepustený. Napadol som muža, ktorý vlastne neobrábal moju ženu. Odsedel som si a ostali mi predchádzajúce zručnosti a problém s pitím.“

„A teraz čo?”

„Súkromné očko. Pracujem väčšinou okolo Manchestru. Hlad ma privial až na sever.” Pohladil sa po bruchu. „Nenechajte sa oklamať. Je to iba pivo a voda.“

Ako by si nebol istý, kde je hranica medzi pravdou a Slimovým humorom, muž sa pokúsil o úškrn. „No, pán Hardy, volám sa Arthur Davis. Som hlavným inšpektorom našej malej polície tu v Carnwell, aj keď s veľkosťou našej sily si titul sotva zaslúžim. Evidentne ste sa ma pokúsili kontaktovať ohľadom odloženého prípadu. Joanna Bramwellová?“

„Takto obvykle voláte späť?“

Artur sa zasmial, barytón, ktorý rozozvučal Slimove uši. „Mal som namierené domov. Myslel som si, že si na vás posvietim. Teraz mi chcete povedať, o čo ide? Ben Orland je starý priateľ a to je jediný dôvod, prečo som vôbec uvažoval, že s vami budem hovoriť. Existujú odložené prípady a potom je tu aj prípad Joanny Bramwellovej. Táto komunita bola vždy rada uzavretá.“

„Nejaký konkrétny dôvod?“

„Prečo to vlastne chcete vedieť?“

Arthur bez toho, aby sa pýtal, vošiel k okienku McDonald’s a daroval Slimovi pariacu sa šálku čiernej kávy.

„Dávam si tri cukry,” povedal Arthur a roztrhol vrecúško. „Vy?“

Slim sa na neho unavene usmial. „Štamperlík, ak mám po ruke,“ povedal. „Ale na rovinu. Najlepšie je to s prekvapkávanou.“

Artur podišiel na voľné parkovacie miesto a vypol motor. V žiare najbližšieho pouličného svetla bola tvár policajného šéfa ako povrch mesiaca, séria zatienených kráterov.

„Poviem vám rovno, že by ste mali tento prípad nechať na pokoji,“ povedal Arthur, sŕkajúc kávu a hľadiac priamo dopredu na zábradlie, ktoré ich oddeľovalo od kruhového objazdu. „Prípad Joanna Bramwellovej zlomil jedného z najlepších policajtov, akého Carnwell kedy mal. Mick Temple bol môj prvý mentor. Viedol tento prípad, ale hneď potom odišiel do dôchodku, mal iba päťdesiattri rokov. Obesil sa o rok neskôr.“

Slim sa zamračil. „Všetko kvôli mŕtvemu dievčaťu na pláži?“

„Ste vojak,“ povedal Arthur. Slim prikývol. „Myslím, že ste už videli veci, o ktorých veľmi neradi hovoríte. Pokiaľ sa len nenapijete a potom nebudete hovoriť o ničom inom?”

Slim sledoval svetlá automobilov rozmazané pozdĺž obchvatu. „Výbuch,“ zamrmlal. „Pár čižiem a čiapka ležiaca v prachu. Všetko medzi tým... preč.“

Artur sa niekoľko sekúnd odmlčal, akoby túto informáciu potreboval spracovať a tiež, aby prejavil obvyklú pietnu úctu. Slim nehovoril o svojom starom veliteľovi čaty už dvadsať rokov. Bill Allen samozrejme nezmizol úplne. Neskôr sa z neho našli kúsky.

„Mick vždy hovorieval, že sa vrátila,” povedal Arthur. „Našli ju ležať vysoko na pobreží, akoby ju tam odniesla akási čudná vlna. Boli ste v Cramer Cove, dobre chápem? Bola tridsať metrov nad čiarou jarného prílivu. Joanna sa tam nemohla nijako dostať sama, pokiaľ by ju tam len niekto nepotiahol.”

„Alebo sa tam odplazila sama.”