Jack Benton - Tajomstvo Hodinára

Muž sa pomaličky priblížil. „Samozrejme. Ste tu nový?”

„Len tadiaľto prechádzam. Dovolenka.”

Muž zamyslene prikývol. „Pekne. Ja by som sa vybral niekam trochu bližšie k pobrežiu, ale každý má rád niečo iné.”

Slim pokrčil plecami. „Bolo to lacné.”

„Pochopiteľne.”

„Hľadám niekoho, kto by mohol poznať Amosa Bircha,“ povedal Slim slová skôr, ako si dobre rozmyslel, čo hovorí. „Viem, že už zomrel, ale napadlo mi, či má možno manželku alebo syna. Našiel som niečo, čo by mu mohlo patriť.“

Muža viditeľne znepokojilo meno Amos. „Či už zomrel, alebo nie, je diskutabilné. Kto to chce vedieť?”

„Volám sa Slim Hardy. Bývam v penzióne Lakeview v meste Penleven.“

„A čo ste našli?”

Slim pochopil, že nemá zmysel nič zatĺkať. „Hodiny. Počul som, že bol tak trochu nadšenec.”

Muž sa zasmial. „Nadšenec? Kto vám to povedal?”

„Len som tak počul.”

„Nuž, priateľu, keby som ja náhodou našiel hodiny Amosa Bircha, nechal by som si ich pre seba, alebo aspoň pod zámkou.”

„Prečo?”

„Tieto veci sú veľmi žiadané. Amos Birch nebol žiadny nadšenec. Bol národne uznávaným remeselníkom. Jeho hodiny majú hodnotu niekoľko tisíc.“

Keď Slim sedel pri rozheganom stole oproti starému mužovi, ktorý sa predstavil ako Lester ‘ale volajte ma Les’ Coates, zistil, že neustále myslí na hodiny, ktoré si pokojne nechal na posteli v penzióne. Mohli by mať obrovskú hodnotu, a to bolo niečo, čo by sa pri absencii akejkoľvek nadchádzajúcej práce práve teraz hodilo.

„Príbehy sa rozprávali ďalej a ďalej,“ povedal Les pri čaji, ktorý Slim považoval za frustrujúco slabý. „To bol doslova ten prípad, že dnes si tu, zajtra preč. Všetko od pádu do banskej šachty v bažine Bodmin až po únos medzinárodnou teroristickou skupinou. Dalo by sa povedať, že ľudia majú dosť bohatú fantáziu.”

„Býval niekde tu?”

„Na farme Worth. Choďte na sever od bane, druhou vľavo. Mal ruky, ktoré pre neho pracovali na farme, ale v skutočnosti tam ledva niečo mal. Ľudia vždy tvrdili, že to mal len kvôli daňovým úľavám.”

„Pre jeho hodiny?”

„Až neskôr. Myslím, že začínal ako farmár a prevzal farmu od svojho otca. Potom, keď vzrástol záujem o jeho vedľajšiu prácu, jednu obmedzil, aby sa venoval druhej.“

„Boli ste priatelia?”

Les pokrútil hlavou. „Susedia. V skutočnosti nikto nebol priateľom starého Bircha. Nebol najspoľahlivejší z ľudí, ale bol dosť priateľský, ak ste ho stretli na ulici.“

„Rodina?”

„Manželka a dcéra. Mary ho prežila o niekoľko rokov, ale potom, čo aj on odišla, Celia miesto predala a odsťahovala sa. Nový párik je tam teraz, Tintonovci. Celkom milí ľudia, starajú sa len do seba. Maggie je trochu nóbl, ale je v poriadku.”

„Poznali minulosť toho miesta, keď ho kúpili?”

Les pokrútil hlavou. „Netuším. Ani som nevedel, že ho Celia ponúkla na predaj, kým sa nezačali objavovať dodávky sťahovákov. Určite tam neboli žiadne tabule, že je na predaj. Bolo by pekné, ak by to bol kúpil nejaký miestny obyvateľ, ale nič s tým nenarobíme. Nikto však nebol smutný, keď videl, ako Celia odchádza. Zaplať pánboh.”

Slim sa zamračil nad náhlou zmenou Lesovho tónu. Pripomenulo mu to reakciu, ktorú prvýkrát dostal pri spomenutí Amosa. „Prečo?”

Les si vzdychol. „Dievča bolo zlá zelina. Starý Birch mal peniaze. Dievča nechcelo nič robiť. A hovorilo sa o nej všeličo.”

„Ako napríklad čo?”

Les sa zatváril bolestivo a vystrúhal grimasu sa, ako keby slová boli vo vnútri zhnité ovocie, ktoré nemal inú možnosť ako prehltnúť.

„Mala rada mužov, tak ľudia vraveli. Havne tých ženatých. Kým bola tu, predalo sa viac ako pár domov, rodiny sa rozišli každý svojou cestou. Mala iba devätnásť, keď Amos zmizol, a bolo veľa ľudí, ktorí tvrdili, že toho mal dosť.”

„Myslíte si, že ho zabila?”

Les pleskol po stole dostatočne silno, aby sa Slim striasol, a potom sa rozosmial.

„Bože, nie. Myslíte si, že by jej niečo také prešlo? Dievča malo svoje schopnosti, ale nedokázalo sa dostať von z papierového vrecka.“

Slim sa chcel opýtať, či Les pozná Celiinu novú adresu, ale starý muž sa mračil, keď hľadel do prázdna. Slim sa rozhliadol, hľadal známky prítomnosti ženy a nič nenašiel. Zaujímalo ho, či príbehy o dekadentnom životnom štýle Celie Birch nepochádzajú len z počutia.

„Ďakujem za váš čas,“ povedal a vstal. „Nechám vás.”

Les viedol Slima k dverám. „Príďte kedykoľvek,“ povedal. „Ale ak chcete moju radu? Nekopajte príliš hlboko.”

„Čo tým myslíte?”

„Dvere tu sú pre cudzinca vždy otvorené. Ak sa však príliš zaujímate o to, čo sa deje za nimi, zvyknú sa zavrieť.“

Slim obedoval s výhľadom na vzdialenú zelenú kukuricu zasadenú vo vresovisku Bodmin. Stopy v mäkkom bahne popri poli mu hovorili, že trasa je obľúbená, ale zatiaľ nevidel nikoho iného na prechádzke.

Cítil sa trochu nepríjemne, keď zaklopal na dvere farmy Worth, ale chodník dole do údolia sa naklonil okolo zadnej časti gazdovského dvora, než prešiel cez potok a zamieril na vresovisko, aby sa Slim na prechádzke mohol pozerať cez živý plot.

Farmárske sídlo stálo pred vybetónovaným dvorom obklopeným hospodárskymi budovami: dve veľké stodoly pre zvieratá, jedna hala pre stroje a niekoľko ďalších, účel ktorých Slim len hádal; možno obilné silá. V zadnej časti hlavného dvora viedla štrková cesta dolu k menším príbytkom, ktoré vyvolávali dojem privátneho bývania. Slim mrkol cez plot a premýšľal, či najväčší z nich - tehlová kôlňa s dvoma oknami po oboch stranách dverí a malý komín vyčnievajúci zo strechy na jednom konci - bol kedysi dielňou Amosa Bircha.

S nosom na možné stopy, ktorý sa vyvíjal počas viac ako osem rokov praxe ako súkromný detektív, Slim vytiahol digitálny fotoaparát a urobil niekoľko záberov farmárskeho dvora. Strčil si ho späť do vrecka len chvíľu predtým, než ho pozdravil ženský hlas.

„Viete, mohli by ste tam zapadnúť.”

Slim sa trhol a otočil sa. Vyliezol zo živého plotu, aby pristál na kope bahna vedľa neho. Keď sa otočil, s grimasou si obzrel hnedý pás siahajúci od jeho členka do polovice stehna a ocitol sa tvárou v tvár staršej dáme vyparádenej v tvídovom turistickom odeve. Oprela sa o vychádzkovú palicu a hĺbavo sa na neho zahľadela cez okuliare, ktoré jej sedeli nízko na nose.

Slim sa postavil na nohy a utieral si blato z oblečenia, ako najlepšie vedel. Žena ho naďalej sledovala s prehlbujúcim sa zamračením, hlava natiahnutá na jednu stranu ako autor skúmajúci konkurenčné umelecké diela.

„Všimli ste si niečo zaujímavé z vášho výhodného miesta?”

„Čo?”

„Z vášho miesta v tej húštine.“ Mávala palicou smerom k vresovisku. „Viete, väčšina ľudí na tejto ceste sa pozerá hentam, hore na tie veľkolepé monolity. Zaujímalo by ma, čo ste mohli považovať za až také zaujímavé na niekoľkých hospodárskych budovách ukrytých za živým plotom takto ostrihanom, že by to niekto s trochou inteligencie mohol považovať za narušenie súkromia?“